Homília - 29.4.2018

V dnešnom Ježišovom rozprávaní spomenuté sú tri subjekty: vinič, vinohradník a ratolesti. Vinohradníkom je Boh, Ježiš je viničom a jeho priatelia či učeníci sú ratolesti. Rozprávanie chce zdôrazniť, aké dôležité je zachovať si vzájomné prepojenie. Ježiša zasadil, ustanovil za životodarcu Boh. Ak sme s Ježišom spojení, náš život bude zmysluplný a vydarený. Dokonca sa nám splní všetko, o čo prosíme. Tak čítame v dnešnom úryvku z 15. kapitoly Jánovho evanjelia.

Dnešný človek možno najprv zareaguje na negatívne varovanie, ktoré cíti z tejto časti textu: Bezo mňa nemôžete nič urobiť; ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von (Jn 15,5-6). Tieto slová však nie sú proti našej samostatnosti. Nehovoria nič o našich schopnostiach a možnostiach. Majú zmysel iba v súvise s Ježišovým nasledovaním. Ostaňte vo mne a ja vo vás (Jn 15,4). Sú to podobné slová ako pred týždňom z podobenstva o Dobrom pastierovi: Poznám svoje a moje poznajú mňa (Jn 10,14). Chce sa povedať: dokážeme veľa spolu s Ježišom, bez neho neurobíme nič. Bez neho ako jeho učeníci neurobíme nič, nič ako veriaci, ako kresťania. Tu sa nehovorí, že neurobíme nič ako robotníci vo svojej práci, učitelia a študenti vo svojej škole, ako muži a ženy vo svojich vzťahoch a rodinách. Bez zostania v ňom, neurobíme nič ako jeho učeníci.

Čo to však znamená zostať v ňom, nielen sa s ním priateliť, ale zostať v ňom? Vo filmoch o Indiánoch možno vidieť, ako prírodné národy uzatvárali tzv. pokrvné bratstvo. Nožom si narezali predlaktie, a potom si na seba položili ruky, jednu na druhú, aby sa ich krv zmiešala. Koluje v nás rovnaká krv, povedali si. V skutočnosti mysleli na skúsenosť, ktorú takto rituálne potvrdili: že si veria, že sa môžu úplne spoľahnúť jeden na druhého, že zmýšľajú rovnako. Bolo to často silnejšie ako vzťah detí a rodičov, ako vzťah vlastných súrodencov. Skôr, ako jeden z priateľov niečo povedal, ten druhý už vedel, čo priateľ myslí. Skôr, ako sa jeden obetoval, ten druhý vedel, že sa môže spoľahnúť na jeho ochotu obetovať sa. Ježišov vzťah k nám predstavuje podobnú skúsenosť. Rozprávame sa s ním, jeho slová nielen počúvame, ostávajú v nás ako hudba, ktorá v nás doznieva aj ďalší deň. Naladili sme sa, rezonuje to v nás. Podobné je to s Ježišovými slovami, ak sa nám páčia, ak im veríme, ak im rozumieme. Vzájomne sme sa naladili či zladili, tie slová a ich hovorca sú v nás. Zmysel a pravdivosť tohto procesu sa potvrdí v prinášaní ovocia. Splní sa nám, o čo prosíme.

Môžu sa však ozvať aj skeptické námietky. Modlili sme sa a nedostali sme vytúženú vec, neuzdravil sa niekto z choroby alebo nedokázali sme vyriešiť nejaký problém... Pri týchto námietkach si málo uvedomujeme, že dôležitý je kontext. Obrazne povedané, možno sa niekto modlil, aby stihol svoj vlak, a nestihol ho. Ale keď sa naozaj modlil v spojení s Ježišom ako jeho učeník, tak či tak napokon cestoval tým správnym smerom. Podmienkou je zostať v Ježišovi, podmienkou je tá zmiešaná krv, keď si ľudia rozumejú aj bez slov a obetujú svoj život jeden za druhého aj bez prosenia.

Jezuita Georg Sporschill spomína v jednej svojej meditácii, ako raz prišiel na stanicu v Bukurešti a tam ho oslovilo jedno rómske dievčatko s otázkou: Ty si môj otec? Tá otázka bola viac nádejou ako otázkou, a keď podobnú otázku dostával častejšie, naučil sa na ňu odpovedať: Áno, som tvoj otec. Ty si môj, ty si moja... V Rumunsku po r. 1990 vybudoval viaceré domovy pre opustené deti, zariadenia a školy. Páter Georg pripomína, že sa to dá len tak, že človek vezme Ježišove slová celkom osobne a vyskúša ich v praxi. Jeden z chovancov domova pre deti, malý Róm menom Catalin, sa každý večer modlil, aby sa mu splnil sen a mohol študovať hudbu v Salzburgu. Georg Sporschill mu to nevedel vyhovoriť. Napokon mu poradil, aby svoj sen spomenul na jednom benefičnom koncerte vo Viedni. Prihlásila sa vtedy jedna rodina, ktorá mu štúdium umožnila (D. Markl, Elijah und seine Raben, Wien 2016, 138-139; 142—143).

Oslovenie: ty si môj otec, zmenilo ma na otca tých detí, povie Georg Sporchill. Neprestávajúca prosba chlapca našla odpoveď. A dôvera, ktorá mu bola prejavená, mu dodala krídla. V našom živote je veľa snov a túžob, ktoré ani nevyslovujeme, lebo neveríme, že sa môžu splniť. Sny, ktoré sú spojené s kariérou, úspechom či bohatstvom – tie naozaj ani nevyslovujme. Ak sa splnia, tak len s pomocou Zlého. Ale sny, ktoré sú spojené so zmyslom nášho života, službou pre život iných, s naším sebapoznaním či seba nájdením, nebojme sa vyslovovať. Proste, o čo chcete, a splní sa vám to, hovorí Ježiš (Jn 15,7). Aký je môj najväčší sen, ktorý som si napriek všetkým ťažkostiam nedal vziať? Ak svoje sny nasmerujeme ďalej ako k ľuďom, možno budeme prekvapení, ako na ne odpovie ten, ktorý zostáva v nás, možno budeme prekvapení, ako tie sny pomôže realizovať.