Homília - 8.4.2018

Ježiša neukrižovali ateisti, ani pohania. V spore oňho sa nekládla otázka, či je náboženstvo vedecké alebo nie. Prísne vzaté, Ježiša dali ukrižovať náboženskí profesionáli – židovská veľrada a predstavitelia chrámového kultu. Žiaden veriaci Žid to nemohol brať na ľahkú váhu. Naľahko to nebrali ani Ježišovi učeníci. Po Ježišovej smrti sa skrývali, stretávali sa za zatvorenými dverami. Keď sa im Ježiš zjavil, s prekvapením ho spoznali podľa toho, že zažili radosť, pokoj i odpustenie. Na postave Tomáša je znázornené, čo znamená stať sa veriacim: Uznať Božie konanie na Ježišovi a prijať toto konanie za svedectvo žitej, realizovanej viery.

Ježišovo vzkriesenie žiaden profesionálny veriaci neočakával. Lebo, čo patrí k profesionálnemu náboženstvu? Patria k tomu zákony, povinnosti, poučky, rituály; tiež dogmy a normy. To všetko je naučiteľné a vypočítateľné. Preto je to remeslo, profesionálne náboženstvo. Samo o sebe to má svoju cenu, ale je to málo. Ježiš nežil mimo tohto profesionálneho náboženstva – chodil do synagógy i do chrámu, zachovával všetky základné náboženské povinnosti. Zmysel jeho činnosti však nebol v dogmách a normách, ale v dare radosti, pokoja a odpustenia, čo bolo otestované na jeho vlastnom tele. Tak možno rozumieť tomu, že Ježiš sa učeníkom zjavil s pozdravom pokoja a ukázal im ruky a bok. Radosť, pokoj, odpustenie, ba aj samotná viera v Boha, zostanú abstraktnými teóriami alebo neuchopiteľnými citmi, ak sa neotestujú na vlastnom tele. Ježiš svoju vieru v Boha doslova stelesňoval, nechal Boha konať na svojom tele. Svoju vieru žil tým, ako sa dotýkal, ako objímal, ako liečil, ako sa nechal pre svojho Boha aj týrať a ukrižovať. V tomto zmysle, ak máme byť veriaci, nemôžeme sa pýtať inak ako Tomáš: Kde je to telo, v ktorom koná Boh, kde je to Ježišovo telo, ktoré poznačil sám Boh?

Medzi intelektuálmi 20. storočia je známe meno Hannah Arendt, slávnej filozofky a spisovateľky, ktorá bola židovského pôvodu. Čítal som o nej, že už ako dievča o všetkom premýšľala a raz povedala na vyučovaní náboženstva rabínovi: Prepáčte, pán rabín, ale to, čo nás učíte, neverím. Rabín jej na to mal odpovedať: Ale dievčatko, kto je na to zvedavý, či tomu veríš. Dôležité je, či to konáš! Pochopili sme? Viera nie je vo verení vo význame rozumového súhlasu, ale v konaní. Keď je v Biblii reč o pravde, nejde o teóriu, ale pravdivé konanie. Preto je v našej viere také dôležité svedectvo, konanie z viery.

Ako si také konanie máme predstaviť? Profesionálny veriaci si nevie predstaviť nič iné iba nejaké povinnosti, dogmy a normy. Ale práve v tom je problém. Ja to nazývam náboženská abeceda. Dokonca aj to, čo sa niekde učí na vysokej škole, na teológii, môže byť len taká abeceda. Naučiť sa hláskovať a kresliť písmenka je dôležité, ale to nie je veda, ani viera. Je to len abeceda. Preto múdri teológovia nazvú niekedy svoje diela úvod do viery. Úvod, ktorý má prejsť do skutočnej viery, do konania. Niekedy je to konanie jednoduché. Od rodičov som si zapamätal, že prv ako nakrojíme chlieb, máme ho prežehnať nožom, ktorý máme v ruke. Podobne sa prežehnáme pred jedlom. Viera sa koná... Človeku, ktorý za mnou príde, podám ruku, priateľsky sa s ním rozprávam, pokiaľ si to nevysvetlí zle, objímem ho. Viera sa koná... Ešte dôležitejšie je pre druhých žiť, uzdravujúco a milosrdne slúžiť. A niekedy zniesť aj rany. Lebo viera sa koná...

Dnes je módne byť potetovaný. Ježiš neukazoval tetovanie, ale skutočné rany, ktoré utŕžil v službe ľuďom pre svojho Boha. Jeho rany spojené s darom radosti a pokoja podnes dosvedčujú jeho vzkriesenie. Neuspokojme sa s remeslom viery, konajme vieru a nebojme sa pritom utŕžiť aj rany. Tie z konania viery napokon budú uzdravujúce i uzdravené!