Homília - 1.4.2018

Jánovo evanjelium, z ktorého čítame na 1. veľkonočnú nedeľu, spomína niekoľko osôb, ktoré osobitne poznačil Ježišov život. Ich privlastnenie si Ježišovho príbehu neodohralo sa v priebehu pár hodín či dní, ten príbeh začal omnoho skôr a Veľká noc len znamená jeho vyvrcholenie. Na rozprávaní z Jánovho evanjelia nás môže zaujať, že ústrednou postavou nie sú Ježišovi apoštoli, ani jeho matka, ale jedna žena menom Mária Magdaléna. V to prvé veľkonočné ráno vystupujú dvaja apoštoli len v role overovateľov prázdneho hrobu po Ježišovi. O jednom z nich sa píše (predpokladáme, že to bol Ján), že videl a uveril. O Márii Magdaléne sa však píše omnoho viac. Neodišla domov ako apoštoli, zostala a plakala pri hrobe. Kto plače, kto sa nechá dotknúť bolesťou, môže mať zjavenie. Božie zjavenie nie je nikdy celkom jasné a rozvíja sa pomaličky. Spoznáme ho podľa toho, že ktosi sa zaujíma o dôvod nášho plaču. A keď ten dôvod pomenujeme, zjaví sa nám odpoveď.

Pravda, nie je dôvod ako dôvod. Magdaléna ako dôvod svojho plaču spomína, že prišla o svojho Pána a nevie, kde ho má hľadať. Na rozdiel od apoštolov a ostatných Ježišových priateľov Mária Magdaléna nazýva aj mŕtveho Ježiša svojím Pánom. Nevie, že je vzkriesený, ale verí, že je jej Pánom. Pánom označujeme v dobrom zmysle slova toho, kto je pre nás autoritou. Magdaléna sa nedíva na Ježiša ako otrokyňa na pána. Pri prvých stretnutiach s ním zažila Ježiša ako zachraňujúceho lekára, ktorý ju vyliečil z nešťastia. Potom ho spoznala ako úžasného učiteľa, majstra jej života i života iných ľudí, a napokon ako chápavého priateľa, ktorý sa k nej správa s úctou. Preto pri slove Pán necíti žiadne falošné tóny. Tento Pán je pre ňu autoritou aj vo svojej smrti. Ale teraz plače, lebo nevie, čo ďalej. V tej chvíli sa Ježiš dosvedčí Márii Magdaléne ako Pán nečakaným spôsobom. Nezjaví sa jej – ako radi rozprávajú niektoré nábožné ženy – v jasne spoznateľnej podobe. Ježiš sa zjavuje tak, ako sa vždy správal – ako ten, kto sa o nás citlivo zaujíma, keď sa trápime a plačeme, ako ten, kto nás oslovuje menom, priateľsky. Takto Mária Magdaléna spoznáva Ježiša.

Prečo sa ako prvej zjavil vzkriesený Ježiš práve Magdaléne? Spomenul som, že Ježišov príbeh s nami netrvá niekoľko hodín či dní, ale žiada si svoj čas a postup, aby sa naplno prejavil. Ľudia, ktorí si o sebe mysleli, že sú v poriadku, a zároveň sa nezaujímali o iných (ak, tak len ako moralizátori), sa s Ježišom osobnejšie nikdy nestretli. Ľudia, ktorí sa o druhých zaujímali a chceli čosi dobré urobiť pre svet, tí sa nechali nadchnúť Ježišovou víziou Božieho kráľovstva. K takým ľuďom patrili apoštoli. Ešte bližšie mali k Ježišovi ľudia, ktorí trpeli a boli nešťastní, ale nevzdávali sa a túžili po uzdravení, hoci nevedeli skade by mohlo prísť. Títo vedeli byť vďační i verní svojmu Záchrancovi aj poza smrť. Taká bola Mária Magdaléna. Preto sa stala modelovou postavou zjavenia vzkrieseného Pána a dostala prednosť aj pred apoštolmi. Stará kresťanská tradícia ju nazýva apoštolka apoštolov. Napokon, podľa jej modelu aj ostatní spoznajú vzkrieseného Ježiša – Tomáš, Peter, emauzskí učeníci. Najprv si musia priznať svoje slzy, potom nájsť pokoru, potom dostanú milosť a sú nanovo Ježišom prijatí.

Niekto povie: Prečo sa ten Ježiš, ak je to tak, nezjaví aj mne? Moja odpoveď: Nie si ako apoštoli, nechceš zmeniť svet, staráš sa len sám o seba... A zvlášť, nie si ako Mária Magdaléna; neplačeš nad  sebou ani nad svetom a nehľadáš svojho Pána. Toho, čo ťa lieči, učí, toho, ktorý ti je naozaj priateľom...

Vždy sa mi páčilo, ako Veľkú noc slávia chudobní ľudia v Latinskej Amerike. Cirkev na tomto kontinente sa delí na bohatých a chudobných. Bohatých je možno 5%, chudobní sú všetci ostatní. Tí bohatí slávia Veľkú noc vo vznešených chrámoch a pri bohato prestretých stoloch, podobne ako my. Tí chudobní tiež slávia veľkonočnú liturgiu, ale keďže majú veľmi málo kňazov, všetko si vedú sami. Sedia pri ohňoch a rozprávajú si príbehy, ktoré ich oslobodzujú, ktoré ich motivujú povstať a vydať sa na cestu; ktoré ich premieňajú z pasívnych prijímateľov osudu na aktérov vlastného oslobodenia. Samozrejme, rozprávajú o Ježišovom príbehu, ako prešiel zo smrti do vzkriesenia, ale omnoho viac ako my v Európe, vzťahujú to všetko na seba. Ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša vidia vo svojich priateľoch, v učiteľkách náboženstva, v kňazoch a biskupoch, ktorí sa zastávali chudobných, a mnohí, mnohé boli preto aj zavraždení. Na prekvapenie tieto bolesti neviedli ľudí k rezignácii, ale k ešte väčšiemu angažovaniu sa a obetovaniu. A cez ne k vzkrieseniu.

Len tam, kde je takáto túžba po oslobodení a podobná ochota riskovať, plakať, súcitiť a bojovať o oslobodenie – to časné i večné, len tam sa deje vzkriesenie. Prajem nám všetkým, aby sme mali čoraz väčšiu túžbu toto veľkonočné oslobodenie objavovať, zjavovať, uskutočňovať.