Homília - 31.3.2018

Veľkonočná vigília (B)
Mk 16,1-7
Autor: Karol Moravčík

Keď po tieto dni stretávam ľudí v kostoloch, vždy v srdci ďakujem za to, že naši rodičia neslávili veľkonočné sviatky len dobrým jedlom a šibačkou či polievačkou, ale že nás viedli na bohoslužby – deň za dňom; štvrtok, piatok, sobotu i nedeľu. Od detstva sme boli zasväcovaní do Ježišovho dramatického príbehu. Porozumieť jeho dráme sa však učím stále. Každý deň, každý rok nanovo. Problém by bol, ak by sme slávenie pamiatky Ježišovej smrti a vzkriesenia chápali len ako divadelné kulisy, ktoré treba každý rok postaviť nanovo. Tými kulisami myslím výzdobu, ktorú pripravujeme, spevy, ktoré spievame, napokon aj obrady, ktoré konáme. Cieľom nášho slávenia ale nemôžu byť kulisy. Tým je náš vlastný vstup do Ježišovej drámy.

Dnešné čítania zo Sv. Písma nás navádzajú, ako do tejto drámy vstúpiť. Pri čítaní o stvorení sveta sme prežívali, o čom je náš svet, svet prírody i ľudí. Pri čítaní o Abrahámovi sme prežívali, kým je pre nás Boh, kým sú nám vlastné deti a ako vnímame aj seba samých. Pri čítaní o prechode Izraelitov cez more sme prežívali naše vlastné prechody z temnôt do slobody, ktoré sú možné len pod podmienkou, že sme ochotní vstúpiť do rozbúrených vôd nášho osobného i spoločenského života. V čítaní z Nového zákona nás najskôr apoštol Pavol vyzýva doslova zomrieť s Kristom, aby sme s ním vstali z mŕtvych. V evanjeliu vystupuje na scénu akýsi mladík či anjel, ktorý v pozícii moderátora vysvetľuje: Nebojte sa, Ježiš vstal z mŕtvych... Zároveň poveruje ženy úlohou oznámiť to Ježišovým učeníkom.

Biblické čítania nemôžeme počúvať ako minulosť. Majú v nás vyvolať viaceré otázky. Najmä, čo to znamená pre nás dnes. O chvíľu si pripomenieme náš krst. Krst vnímaný len ako obrad, sväté znamenie, zostane tiež iba kulisa. Krst, pokrstenie, naše kresťanstvo však znamená vstup do drámy Ježišovho života, jeho smrti a vzkriesenia. Keď som včera sledoval prenos krížovej cesty z rímskeho Kolosea, videl som kulisy antického Ríma a starodávnej rímskej cirkvi. Tie kulisy boli len pozadím pre dej, krížovú cestu, ktorá sa tam konala. Obsah krížovej cesty pripravili tento rok mladí ľudia z Ríma. Po skončení prenosu z Kolosea dávali v televízii americký film o mladom mužovi z bohatej rodiny, ktorý úspešne ukončil vysokú školu a mal pokračovať v štúdiu na inej prestížnej škole. On sa však rozhodol radikálne rozísť so štýlom života svojich rodičov. Nezanechal o sebe žiadnu správu; peniaze, ktoré mal, venoval charite, zbavil sa aj auta, a úplne nezabezpečený vydal sa peši krajinou. Postupne sa odkrývalo pozadie jeho rodinného zázemia a jeho túžba žiť úprimne a čisto v prírode. Neviem, ako jeho príbeh skončil, film pokračoval neskoro do noci. Uvedomil som si však, že ak svoje kresťanstvo nebudeme prežívať radikálne, ako istú formu rozchodu so zabezpečeným spôsobom života, s ideálom úspešných kariér a majetkov a nadväzujúcich bojov o ekonomickú a politickú moc, alebo naopak zostaneme zalezení do malých náboženských ulít bez zodpovednosti za svet, nikdy nepochopíme zmysel svojho kresťanstva a nezažijeme na sebe Ježišovo vzkriesenie.

Film o rozchode toho mladého muža s jeho dovtedajším životom sa volal Útek do divočiny. Veľká noc sa po hebrejsky nazýva pesach, teda prechod, exodus čiže útek. Asi väčšina z nás neodíde na púšť alebo do pralesa. Odíďme však naozaj a úprimne zo všetkého, čo v nás, spoločnosti i cirkvi je dusiace, falošné a zotročujúce! Len vtedy nám naše zriekam sa a verím, ktoré o chvíľu vyslovíme pri obnove krstných sľubov, prinesie radosť, slobodu a vzkriesenie.