Homília - 25.3.2018

Kvetná nedeľa (B)
Mk 14,1-15,47
Autor: Karol Moravčík

Asi každý z nás raz dospeje do situácie, že sa bude cítiť bezmocne zoči-voči smrti. Najčastejšie vo vážnej chorobe. Postupne sa zmierime s tým, že sa neuzdravíme. V ťažkých chvíľach aj smrť uvidíme ako vyslobodenie. V takej situácii je veľkou pomocou blízkosť dobrých ľudí a viera, hoci možno nejasná, v Božie vykúpenie. Čo však vtedy, keď ľudia nie sú nablízku a Boh sa zdá úplne neprítomný? Ľahšie sa zomiera v tzv. hrdinskej situácii. V boji za niečo, čo pokladáme za správne. O ľuďoch, ktorí boli odsúdení komunistickým a fašistickým režimom sa traduje, že zomierali vyrovnaní so svojím osudom, vo vedomí, že to má zmysel, keď zomrú. Niečo podobné prežívajú mučeníci motivovaní náboženskou vierou.

Nič zo spomenutého neplatilo na Ježišovu smrť. Ježiš zomrel z dôvodov náboženských, bol odsúdený za to, ako chápal a žil svoju vieru. Úradne bol ukrižovaný však z dôvodov politických. Na kríži mal nápis s odôvodnením trestu: židovský kráľ. V Rímskej ríši sa trestal smrťou pokus byť kráľom nezávislým. Evanjelium o Ježišovom umučení spomína pred Pilátovým súdom ešte súd pred veľradou. Tam sa nepýtali na politiku, ale na vzťah k Bohu: Si ty Kristus, syn Požehnaného? Nato mal Ježiš odpovedať: Ja som (Mk 14,61-62). Kde mi počujeme len dve krátke slová, veľkňazi počuli meno, ktorým sa kedysi Boh predstavil Mojžišovi: ehjeh ašer ehjeh, čo prekladáme ako: ja som, ktorý som (Ex 3,14). Tieto slová Židia zapisovali pod značkou YHWH, čo sa zvykne čítať ako Jahve. Diskutuje sa o tom, ako preložiť toto meno, či nie je viac slovesom, ako menom podstatným. Potom Ja som nie je slovná hračka (ja som, ktorý som), ale značí: ja, ktorý som naozaj s vami, ktorý vás neopustí, keď trpíte. V tomto význame sa Boh predstavil Mojžišovi, ako ten, ktorému nie je ľahostajné utrpenie ľudí v Egypte (Ex 3,7).

Keď sa Ježiš hlási k tomuto menu, hlási sa ku konaniu Boha medzi ľuďmi. Ku konaniu zachraňujúcemu, oslobodzujúcemu, omilosťujúcemu. To veľkňazi zastupujúci rituálny, ceremoniálny a právnicky obraz Boha nemohli odsúhlasiť. Ježišovo reprezentovanie Boha bolo v protiklade s ich reprezentovaním. Preto bol Ježiš odsúdený. Pilátov rozsudok bol potrebný len na to, aby sa stalo zrejmým, že Ježiš zomrie ako potrestaný Bohom. Smrť na kríži sa chápala ako potupná; pre Židov bola dôkazom, že Boh daného človeka opustil. Ježiša aj priatelia opustili. Pri Ježišovej smrti boli iba niektoré ženy, aj tie v bezpečnej vzdialenosti; Markovo evanjelium Ježišovu matku medzi nimi nespomína. Najhoršie však bolo, že Ježiš zomieral s tým, že je opustený Bohom. Markovo evanjelium zaznamenáva posledné Ježišove slová: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mk 15,34) Nešlo len o Ježišov povzdych. Tými slovami začína 22. žalm. Táto modlitba pripomína, že viera človeku neposkytuje tzv. náboženskú útechu (ako sa to často hovorí), ale poznanie, čomu žiť a zostať verný. Keď čítame 22. žalm, čítame v jeho prvej časti opis najbiednejšieho nešťastia. V druhej časti žalm prechádza do prosby o ochranu a vyslobodenie, a napokon do svedectva, že Pán nepohŕda nešťastnými a nasýti chudobných.

Ježišova smrť sa niekedy porovnáva so smrťou Sokrata. Sokrates zomieral filozoficky, pokojne vypil pohár s jedom, na ktorý bol aténskymi demokratmi odsúdený. V istom zmysle zomieral radostne, s vedomím, že prechádza do vyššieho sveta. Ježiš takto nezomieral. Do poslednej chvíle bojoval o Boha, ktorý má stáť na strane trpiacich a chudobných. Bojoval aj tou poslednou modlitbou – neutešený, ale verný. Nasadil seba ako posledný tromf, aby sa Boh prejavil ako ten, ktorý počuje výkrik nevinných a zachraňuje nešťastných. Len, keď budeme pokračovať v tomto Ježišovom zápase a v jeho ostatnej modlitbe, dozvieme sa odpoveď, či naša modlitba: Bože môj, prečo... bude vypočutá.