Homília - 11.3.2018

Apoštola Pavla môžeme brať ako jedného z prvých interpretátorov i realizátorov Ježišovho posolstva do aktuálnych pomerov svojej doby. Pri bohoslužbách nám mnohé jeho vety znejú dosť abstraktne, keďže z jeho listov čítame len krátke úryvky a nepoznáme celý kontext. Určite si však môžeme všimnúť, že Pavol nemoralizuje a nehovorí o slušnosti. Ani grécki filozofi nehovorili o slušnosti, ale múdrosti. Pavol videl múdrosť v tom, že uznáme, že sme boli mŕtvi, a teraz sme milosťou, teda nezaslúženou láskou, vstali z mŕtvych. Sme spasení skrze vieru, nie pre naše skutky. Dobré skutky apoštol, pravda, spomenie, ale ako naše poslanie, ku ktorému sme stvorení, nie ako našu výbavu, ktorou by sme sa mohli chváliť. Takto Pavol vysvetľuje našu situáciu v 2. kap. Listu Efezanom.

Prečo nestačí pohybovať sa na linke: slušní – neslušní? Nestačí to najmä preto, že hriešni sme všetci a každý za seba musí bojovať proti hriechu. Na spoločenskej rovine to značí, žeby sme nemali predovšetkým požadovať výmenu neslušných za slušných, ale zmenu neľudského, nesolidárneho, sebeckého konania za ľudské, solidárne a prosociálne. To by sa malo poistiť lepšími pravidlami, ale to, čo spúšťa takúto zmenu, nie je túžba nejakej ďalšej skupiny po moci, ale pohľad vychádzajúci zo skúsenosti omilostenia. O tom píše apoštol Pavol. Kresťanstvo sa neuchytilo v Efeze a v ďalších antických mestách vďaka napomínaniu farizejov, ale vďaka skúsenosti omilostenia.

Možno si z dejepisu pamätáme, že Efez bol jedným z najväčších miest vtedajšej ríše, kde mala chrám pohanská bohyňa Artemis. Stavba bola pokladaná za jeden zo siedmych divov sveta. Artemis bola bohyňou plodnosti a sexuality, čo si netreba nijako romanticky predstavovať. Pohanské božstvá sa všeobecne chápali magicky a uctievali sa v extáze. Skúsenosť s božským mala podobu zmyslovej opitosti. Pavol ani náhodou proti pohanským nezmyslom neponúkal farizejskú morálku, ale omilostenie. Napokon, aj grécki filozofi sa vysmievali vtedajšiemu chápaniu bohov a ponúkali filozofovanie a rozum. Kresťanstvo išlo ešte ďalej. Nešlo len o rozum, ktorý môže zostať výsadou vzdelanej elity, ale o omilostenie z lásky.

Pápež František o sebe hovorieva, že je hriešnik, na ktorého sa Kristus pozrel s milosrdnou láskou ako kedysi na Matúša (keď bol mýtnikom a mal rád peniaze). Za príklad kresťana dáva František často Samaritána z Lukášovho evanjelia, ktorý na rozdiel od iných (nábožných) ľudí videl raneného človeka, a preto mu pomohol (Lk 10,25-37). Kto je omilostený, sám dokáže dávať milosť. Kto sám bol s láskou videný, dokáže sa s láskou dívať. V knihe Skutky apoštolov sa môžeme dočítať, ako prebiehalo Pavlovo pôsobenie v Efeze. Nebol tam ako kresťan sám, bolo tam viacero ľudí, ktorí sa nadchli pre evanjelium. Ich pôsobenie postupne viedlo k viditeľným zmenám. Jedným z dôsledkov bolo, že ľudia opúšťali čarodejníctvo. Dokonca sa píše, že raz boli spálené čarodejnícke knihy, ktoré mali hodnotu 50 tisíc strieborných (Sk 19,19). Ďalším dôsledkom pôsobenia kresťanov bolo ohrozenie biznisu, spojeného s kultom miestnej bohyne. Pohania následne demonštrovali proti kresťanom, vedenie mesta to však zvládlo a sťažovateľov odkázali na verejné súdy (Sk 19,38-40).

Aj dnes pre nás platí, že by sme si nemali zamieňať svoju vieru s moralizovaním a súdením iných. To, čo potrebujeme, je prestať vidieť svoju spásu v dnešnom čarodejníctve a dnešnom biznise. Český filozof Václav Bělohradský, ktorý pôsobí na univerzite v Taliansku, píše o súčasnej spoločnosti (nielen u nás, ale na celom svete), že už 200 rokov je rovnaká – vyznáva náboženstvo Rastu. Ten má svoje chrámy – supermarkety, svojich veľkňazov – manažérov a maklérov, svoje rituály a jazyk – reklamu a angličtinu. Keď po odprataní trosiek Twin Towers (r. 2001) newyorská burza obnovila svoju činnosť, na pódium vyšiel menší tučnejší pán a mocným hlasom zvolal: America goes back to bussines. Akoby vítal nejakého boha, ktorý bol vyhnaný zo svojho chrámu a teraz sa doň vrátil, skomentoval to V. Bělohradský (Společnost nevolnosti, Praha 2007, 9.).

Akým čarom sa cítime obšťastnení, akým bohom omilostení? Dokážeme si správne odpovedať na túto otázku? Problémy, s ktorými sa trápime, a radosti, po ktorých túžime, riešia sa na omnoho hlbšej rovine, ako sa nazdávame, a na celkom inom priestore, ako je malé Slovensko. Nech nám zostávajúce dni do Veľkej noci pomôžu lepšie vidieť, čo nás omilosťuje, ako aj ľudí, ktorí nás dokážu dvíhať z našich hriechov, omylov a smútkov!