Homília - 18.2.2018

Znameniami čias v Izraeli na počiatku 1. stor. n. l. bolo obsadenie ich krajiny Rimanmi, kolaborácia židovských veľkňazov, úpadok chrámového kultu a celkové ustrnutie náboženského života v moralizovaní a farizejstve. Pozitívnym znamením a reakciou na tieto javy bola túžba ľudí po zmene a vystúpenie Jána Krstiteľa. Dnes v Markovom evanjeliu čítame, že po tom, ako prišiel za Jánom Ježiš a dal sa pokrstiť, odišiel na púšť, a keď sa vrátil, začal hlásať evanjelium. Podstata Ježišovho posolstva je vystihnutá dvomi vetami. Prvá oznamuje, čo sa deje: Naplnil sa čas, blízko je Božie kráľovstvo. Druhá je výzvou: Treba sa kajať a veriť evanjeliu.

Zaujalo ma oznámenie: Naplnil sa čas. Čas vnímame ako neprestajný tok, ktorým sme unášaní. Čo je však naplnením tohto času? Ak znameniami času sú rôzne deje súkromné i spoločenské, negatívne i pozitívne, za naplnenie času možno pokladať splnenie pozitívnych očakávaní. Tomuto chápaniu nahráva Ježišov dodatok, keď povie, že Božie kráľovstvo je blízko. Keď porovnáme Markovo a Lukášovo evanjelium, v Lukášovom texte nájdeme na začiatku Ježišovej verejnej činnosti správu o vystúpení v synagóge v Nazarete. Tam Ježiš vysvetlil príchod Božieho kráľovstva pomocou textu proroka Izaiáša o uzdravení chorých a trpiacich, o oslobodení nešťastných a utláčaných, aby napokon povedal: Dnes sa to stalo (Lk 4,21). Takže Božie kráľovstvo znamená uzdravovať, zachraňovať, slúžiť životu. K tomu sa prihlásila aj cirkev na koncile, že chce byť pokračovaním Kristovho zachraňujúceho diela. Naplnením času, tým „dnes sa stalo“, je potom nedívať sa na svet s nepochopením či nezáujmom, ale so záujmom i zachraňujúcou schopnosťou odpovedať na otázky a očakávania dnešných ľudí.

Druhá veta z dnešného textu evanjelia, ktorá krátko vystihuje Ježišovo posolstvo, sa obracia na nás s výzvou, aby sme sa kajali a verili evanjeliu. Pod slovom kajať si mnohí predstavia nejaké odriekanie. Mohlo by sa zdať, že kvôli tomu šiel Ježiš na púšť. Odriekanie však môže byť nanajvýš prípravou na kajúcnosť, nie je však kajúcnosťou. Tá spočíva v odvrátení sa od zamerania na seba k zameraniu na Ježiša. Karl Barth, veľký protestantský teológ minulého storočia, sa modlieval: Odvráť nás od nás samých a obráť nás k sebe! Nedovoľ, aby sme chceli konať bez teba! Kajúcnosť v zmysle obrátenia k Ježišovi a jeho konaniu vysvetľuje aj Ježišov dodatok k výzve kajať sa: Verte evanjeliu, teda konaniu, ktoré uzdravuje a prináša radosť.

Toto verte znamená pozvanie konať to isté, čo konal Ježiš. Alebo správnejšie, nechať v sebe pôsobiť Ježiša. V našom cirkevnom prostredí však ľahko upadáme do opisu negatívnych znamení a nevidíme tie pozitívne, a potom nevieme odpovedať na očakávania ľudí, ktorí v osobnom i spoločenskom živote túžia po uzdravení a radosti. Na spomínanej besede o znameniach čias sa jeden z prítomných vyjadril, že zamieňame realitu a ideály a že kresťanská viera – to sú tie ideály. Iný priateľ na to reagoval: Nie, viera nie sú ideály, viera je život. Ja dodávam: život, v ktorom vidíme, čo ľudia potrebujú, z čoho sa tešia a čím trpia, a život ako naše konanie, naša odpoveď na potreby a očakávania ľudí. Ľudia s negatívnym pohľadom na život budú vždy namietať, že nemôžeme odpovedať na očakávania ľudí, lebo tí budú od cirkvi očakávať iba schválenie svojich hriechov. Takýto pohľad je však v úplnom protiklade s Ježišovým evanjeliom. To je podobné, ako keď by sme vlastné dieťa obviňovali, že chce cukríky, a nevideli, že túži najmä po prijatí, uznaní a láske. Tým nehovorím nič proti pedagogickej múdrosti.

Vo štvrtok minulého týždňa stretol sa pápež František s rímskymi kňazmi. Kládli mu rôzne otázky a on na ne odpovedal. Posledná otázka sa týkala znamení čias, na čo František výslovne povedal, že dnes je treba hľadať viac realitu než idey. Ako príklad uviedol, že cirkev preferuje manželský život, ale mnohí ľudia dnes preferujú voľné spolužitie. V týchto ľuďoch však nemôžeme vidieť iba negatíva. František upozornil, že dnes narástlo vedomie o ľudských právach, je väčšia informovanosť, zmysel pre rovnosť, znášanlivosť a spontánnejšie spoločenské spolužitie. Preto sa netreba  desiť ťažkostí, ale rozpoznávať znamenia čias a to, čo prichádza od Ducha Svätého, povedal pápež František.

Aké pokánie urobíme počas tejto pôstnej doby? Nech je to pokánie ako obrátenie k Ježišovi a evanjeliu. Nech je to obrátenie k tomu, čo uzdravuje nás a zároveň k tomu, čo Boh koná cez nás, aby uzdravil ľudí a svet okolo nás.