Homília - 11.2.2018

S vďačnosťou voči Bohu myslím na vás všetkých a som rád, že už desať rokov spoločne kráčame ako spoločenstvo Božieho ľudu na ceste k nášmu Otcovi. Sme Božím ľudom, lebo v krste sme sa stali Božími synmi a dcérami. Sme Božím ľudom, lebo duchovne žijeme z Božích slov, ktoré počúvame, nad ktorými uvažujeme a ktoré sa snažíme uskutočňovať. V evanjeliu bola opísaná udalosť, ako Pán Ježiš uzdravil malomocného človeka. V tých časoch nejestvovali na malomocenstvo žiadne účinné lieky, preto boli voči malomocným uplatňované tvrdé pravidlá. Malomocný nesmel prísť medzi ľudí, žil v jaskyniach, nosil roztrhané šaty, aby bol už zďaleka spoznaný. Ak sa náhodou s niekým stretol, mal kričať: Som nečistý. Tieto nariadenia mali charakter hygienickej prevencie, ale na základe vylúčenia chorého zo spoločenstva skĺzli ľudia do nesprávneho úsudku, že malomocní sú trestaní Bohom za svoje hriechy. Uzdravenie malomocného bolo pokladané za niečo také nepredstaviteľné ako vzkriesenie mŕtveho; urobiť ho čistým čiže uzdraviť ho sa chápalo ako niečo, čo môže urobiť iba Boh. Počuli sme, ako sa malomocný napriek zákazu priblížil k Ježišovi a prosil ho, aby ho očistil. Nežiadal uzdravenie, ale očistenie. Prosil, aby sa ako čistý mohol vrátiť do spoločenstva. Viac ako sama choroba bola preňho ťarchou skutočnosť, že je vylúčený z ľudského a náboženského spoločenstva. Choroba, ktorou trpel, narúšala jeho duchovnú rovnováhu; bol vyradený, odstrčený mimo spoločenstva. Srdce Pána Ježiša sa naplnilo súcitom, keď videl malomocného a počul jeho prosbu; dotkol sa ho a uzdravil. Ježiš je ten, ktorý nám sprítomňuje neviditeľného milosrdného Boha, ktorý nielenže neodmieta malomocných, ale ich uzdravuje; ktorý nielenže neodmieta hriešnikov, ale pre neho je aj každý hriešnik milovaným synom a dcérou, ktorých chce zachrániť. Odmieta hriech, ale neodmieta hriešnika. Keď počúvame toto posolstvo v našom spoločenstve, prežívame naše duchovné spojenie ako bratov a sestier, ktorí majú spoločného nebeského Otca, vzájomne sa povzbudzujeme a podopierame vo viere, aby sme prijali Božie posolstvo a podľa neho žili. Ďakujem Pánovi za všetkých kňazov našej arcidiecézy a za Vás všetkých, milí bratia a sestry. Desiate výročie ustanovenia našej arcidiecézy je príležitosťou, aby sme si uvedomili naše spoločenstvo. Prosím Vás o modlitbu za našich kňazov, za mládež a rodiny, za chorých a starších a aj za mňa samého. Nech vás Pán žehná a ochraňuje: S. Zvolenský, bratislavský arcibiskup.

Pred týždňom som bol navštíviť jednu priateľku na psychiatrickej liečebni v Pezinku. Už niekoľko rokov bojuje so závislosťou na alkohole. Opakovane je vyradená z normálneho života a mesiace trávi v izolácii liečebných zariadení. Na chodbe mi predstavila jedného pacienta, ktorý mi povedal, že tiež je veriaci, ale cirkev odmieta. Nepotrebujem prostredníka medzi sebou a Bohom, povedal. Reagoval som, že áno, nepotrebujeme prostredníka, ale pomocníkov áno, lebo byť vo viere sám je ťažké až nemožné, a že cirkev sú ľudia, ktorí nám pomáhajú v živote. Krútil nad tým hlavou.

Názor toho pacienta nemožno odbaviť ako blázna. Je to dnes skúsenosť mnohých ľudí. Niektorí z vás mi rozprávajú o svojich dospelých deťoch, ktoré odmietajú cirkev a niekedy doložia aj viacero výčitiek. Citujem jednu nedávnu kritiku: Cirkev dala upáliť G. Bruna, posväcovala tanky, zneužíva deti, šíri nenávistné videá á la Kuffa... Zaiste, vedeli by sme reagovať, že sa tu miešajú jablká a hrušky a že mnohé je celkom inak. Ale odbaviť to len ako nerozum a klamstvo sa nedá. Zhodou okolností na 10. výročie vzniku našej arcidiecézy sa pán arcibiskup vo svojom liste mohol oprieť o evanjeliové rozprávanie, ktoré spomína uzdravenie človeka vyradeného zo spoločenstva: Ježiš je ten, ktorý nám sprítomňuje neviditeľného milosrdného Boha... Tým chcel pán arcibiskup povedať, že cirkev je spoločenstvo, kde sa žije, kde je viditeľné Ježišovo sprítomnenie Boha.

Prečo však mnohí toto sprítomnenie Boha nevidia? Na počiatku dejín kresťanstva apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom napísal, aby sme všetko konali na Božiu slávu a neboli na pohoršenie Židom ani Grékom, ani Božej cirkvi (1 Kor 10,31-32). V jednej vete tak apoštol zhrnul zásady svojej etiky, kde nie sú podstatné predpisy a nariadenia, ale osoby a vzťahy, podľa ktorých sa orientujeme. Nebyť na pohoršenie Židom ani Grékom, ľuďom mimo cirkvi (konzervatívcom ani liberálom), a ani cirkvi – teda vlastnému spoločenstvu! Rozlišujúcim kritériom je Božia sláva, po grécky doxa. Toto slovo znamená žiaru svetla, krásu, radosť i česť. Tá žiara je taká silná, že nik nemôže tvrdiť, že je, ak nežiari. Komu česť tomu česť, vedeli si povzdychnúť naši predkovia. V tom vyjadrení bolo cítiť iróniu voči tým, čo majú moc, ale či majú slávu a česť – to bola celkom iná otázka. Poslaním evanjelia, úlohou kresťanstva je dať česť (Božiu slávu) každému, aj tomu, čo na tej nemocničnej chodbe povedal, že cirkev nepotrebuje (nezažil, že cirkev mu sprostredkuje česť), aj tomu, čo namieta, že cirkev je plná hriechov...

Vlastne si neviem predstaviť, že v cirkvi raz nebudú aj hriešnici, a to aj na významných postoch (tam je napokon nebezpečenstvo hriechu najväčšie). Nedať sa tým odradiť je dosť ťažké. V cirkvi je však predovšetkým Ježiš a evanjelium, a tak aj ten z nás, ktorý by svojím konaním vyraďoval iných zo spoločenstva, chce či nechce, ohlasuje Ježišovho milosrdného Boha, ktorý nás povoláva do svojho uzdravujúceho spoločenstva. Preto nestojíme bokom, preto nekráčame sami, ale modlíme sa, aby bol každý z nás ako Ježiš, ten uzdravujúci a oslobodzujúci.