Homília - 28.1.2018

Ako je známe, v rímskokatolíckej cirkvi jestvujú spoločenstvá, ktoré nazývame rehoľné alebo mníšske, a ich členovia sa okrem iného zaväzujú k životu bez manželstva. Od istej doby sa tento záväzok rozšíril na kňazov všeobecne. Jestvujú aj výnimky, ale o tých ľudia veľa nevedia. Budúcim kňazom sa tento záväzok – že majú žiť bez manželstva – vysvetľuje ideálom nerozdeleného srdca. Tým sa myslí, že človek je celkom zameraný na Boha, že žije len pre neho. Môžeme sa pýtať, či je to vôbec možné, ale radšej sa pozrieme na to, čo o tom píše apoštol Pavol v pokračovaní 7. kap. Prvého listu Korinťanom.

Pri liturgii predchádzajúcich dvoch nedieľ sme si všimli, že apoštol sa na viacerých miestach tohto listu venuje téme intímnych vzťahov medzi ženami a mužmi a varuje pred hriechom smilstva. Svoje slová neadresuje mladým mužom a ženám, ktorí by uvažovali o voľbe rehoľného života, ale všetkým členom cirkevnej obce v Korinte. O to je zaujímavejšie sa pýtať, ako to apoštol vlastne myslel, ak napísal, že neženatý muž a nevydatá žena starajú sa o veci Pánove, ale ľudia v manželstve starajú sa o svetské veci, o to, ako sa páčiť svojmu manželovi, svojej manželke. Pavol o tom píše, akoby to bola jasná vec, a uvedie aj dôvod: Ženatý je rozdelený, vydatá je rozdelená (1 Kor 7,34).

Určite poznáme ľudí, ktorí vstúpili do manželstva, a po istom čase sa cítia akoby zviazaní. Teraz mi nejde o ľudí, ktorí sú „prelietaví“ a striedajú partnerov. Skôr myslím na prípady ľudí, ktorí sa svojimi záväzkami v manželstve cítia brzdení v práci, kariére, umení, politike a pod. Aj preto sa v súčasnosti rozvinul model známy ako single, čím sa myslí vedomé uprednostnenie kariéry pred rodinou. Omnoho častejšie sú však prípady ľudí, ktorí majú problém nájsť si primerane zaplatené zamestnanie, preto cestujú za prácou a dlhodobo žijú rozdelení – nie medzi Bohom a manželkou, ale medzi prácou a rodinou. Toto rozdelenie býva ťažké i bolestivé. Poznám mnoho ľudí, ktorí namáhavo pracujú a všetku ťarchu dokážu uniesť len preto, lebo to robia z lásky k svojej rodine. Nie je tu žiadne podozrenie, že kvôli práci zanedbávajú svoju rodinu. Naopak, námahu práce zvládajú z lásky k svojej rodine a vďaka podpore od svojej rodiny.

Ak Pavol odporúčal byť nerozdelený, ani náhodou nemohol myslieť na spôsob života, v ktorom by sa pestoval taký vzťah k Bohu, že človek by nemal nikoho a nič na starosti. Pavol mal predsa tiež  na starosti viacerých ľudí a mnohé cirkevné obce, ktoré založil. Nepracoval sám, mal okolo seba tím ľudí. Ako som naznačil v kázni minulej nedele, nevieme temer nič o jeho rodinnom zázemí – či rodinu mal alebo o ňu prišiel alebo bol taký uchvátený zážitkom výnimočného Kristovho zjavenia, že Boh sa mu stal jeho jediným životným partnerom. Na počiatku kresťanstva však (ako uvádza aj Pavol: 1 Kor 9,5) bolo normálne, že iní apoštoli, vrátane Ježišových bratov a Petra, boli podporovaní manželkami a ďalšími príbuznými. Ak teda v 7. kap. listu Korinťanom Pavol píše, že v manželstve sa ľudia nestarajú o veci Pánove, ale o svetské, tak skúsme toto jeho vyjadrenie vziať celkom doslovne a pochopiť, o čom hovoril.

Už sme si povedali, že cirkevná obec v Korinte sa skladala z ľudí, z ktorých viacerí patrili k zabezpečenej strednej vrstve a v kresťanstve našli duchovnú potravu, ktorá im mohla dávať pocit určitého elitárstva voči jednoduchým pohanom i voči Židom. Ak sa však Pavlovi niečo protivilo, tak to bolo práve chápanie náboženstva ako salónnej záležitosti pre lepšie vrstvy, kde si ľudia na súkromných stretnutiach uspokojujú svoje intelektuálne a citové potreby. Manželstvá týchto ľudí videl Pavol ako pokračovanie snahy o seba-zabezpečenie, preto píše, že sa ľudia v týchto vzťahoch starajú o to, aby sa páčili jeden druhému. Na Pavla to muselo pôsobiť ako na nás fotky úspešných ľudí z nejakého plesu. Pavol nehlásal evanjelium, aby si ľudia duchovným prídavkom vylepšovali svoje životné šťastie. Hlásal evanjelium, aby zmenil svet. A dával dokopy ľudí, ktorí sa vo svete zameranom na seba budú starať o veci Pánove. Ľudí, čo nebudú mať rozdelené srdce. Tými Pavol nemyslel kňazov, ani rehoľníkov, ale všetkých kresťanov.

Na rozdiel od Pavla my sa často v našej cirkvi pohybujeme v extrémoch. Raz zvelebujeme život bez manželstva, a potom zasa rodinu. V jednom i druhom prípade však možno krúžiť len okolo seba samého. Pritom nie je žiaden dôvod pokladať kňazov a rehoľníkov za ľudí s nerozdeleným srdcom a ostatných za rozdelených. Boh nie je trochár, aby sa bál, že sa v našom srdci bude s niekým iným tiesniť. Vzťah s Bohom nie je priestor, ktorý čiarou rozdelíme na polovicu alebo na ešte menšie časti. Pápež František často pripomína, že Boh je milosrdný a že nejde o jednu Božiu vlastnosť, ale jeho podstatu. V biblických hebrejčine označuje slovo rechem materské lono, miesto spolucítenia a milosrdenstva. V gréčtine zasa slovo splanchna označuje brucho ako miesto materských citov (Podľa: H. Waldenfels, Wann, wenn nicht jetzt?, Kevelaer 2017, 82.) Ako matka, ktorá má v lone svoje dieťa, taký je Boh voči nám. Nie je vedľa nás, sme jeho súčasťou. Nie je konkurentom k iným našim záujmom a láskam, je objatím, je náručou, do ktorej vkladáme svoje starosti a radosti, záujmy a lásky.

V tomto zmysle Pavol oprávnene žiada, aby sme nežili vo svojich záujmoch mimo Boha či dokonca proti nemu, ale s ním a v ňom. Len v tomto zmysle možno mať nerozdelené srdce. Napokon sa to vždy ľahko spozná, keď zaklopeme na niečie srdce. V zlom prípade zostane zavreté, v horšom sa nás pokúsi zmocniť, ale ak je spojené s Bohom, otvorí sa nám a podelí sa o seba a svoju lásku.