Homília - 14.1.2018

Jablkom sváru sa stal pojem prirodzenosť. Tradične sa tento pojem pokladá v katolíckej morálnej teológii za kritérium mravnosti: čo je prirodzené, je mravné. Na toto konštatovanie však nadväzuje otázka: kto určuje, čo je prirodzené, prípadne, kde sú hranice. Odpovede nie sú jednoznačné. Navyše treba dodať, že ak sekulárny svet odmieta obťažovanie, katolícka morálka okrem násilia pozná v intímnych vzťahoch aj iné hriechy. Ako sme dnes počuli od apoštola Pavla, on napísal priamo: Telo nie je pre smilstvo, ale pre Pána a Pán pre telo (1 Kor 6,13).

Prečo Pavol v liste korintským kresťanom vôbec píše o smilstve? Celý list napísal dosť nahnevaný na neporiadky medzi tamojšími kresťanmi. V prvom rade išlo o neho samého, keď ho časť týchto ľudí začala spochybňovať. Pavlovi nešlo o to, aby bol pre nich jedinou autoritou (ako ich prvý apoštol), ale o to, aby sa nezabudlo, že kresťania nepatria nikomu z ľudí, žiadnej ľudskej autorite, ale Kristovi. Hlavným problémom nebolo teda smilstvo, ale pocit niektorých Korinťanov, že sú viac ako iní, že sú múdrejší ako iní, že sú duchovnejší ako iní. Ako náhle však určitá skupina začne sama seba vidieť ako elitu – možno je to pre niekoho prekvapenie – začne si ospravedlňovať veci, ktoré si iný človek nedovolí. Starí Rimania mali na to úslovie: Qoud licet Iovi, non licet bovi (čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi). Kto si namýšľal, že je bližšie božskej moci, schválil si činy, ktoré by si inak nedovolil. Pavol na začiatku 5. kap. listu spomína smilstvo, ktoré sa ani medzi pohanmi nevyskytuje – ktosi mal za ženu bývalú manželku vlastného otca (1 Kor 5,1-2). Ako ďalej Pavol jasne píše, nejde mu o to, aby kresťania žili ako sekta oddelená od zlého sveta: ...to by ste museli ujsť z tohto sveta. Ako však uvádza, ide mu o to, aby sa smilstvo, chamtivosť, modloslužobníctvo, opilstvo či zbojníctvo nepokladali medzi kresťanmi za zlučiteľné s ich vierou.

Pravdepodobne sa zadivíme, prečo by kresťania mali pokladať takéto hriechy za zlučiteľné s vierou. Tu treba zmieniť pojmy milosť a sloboda. Ide o centrálne pojmy kresťanskej viery. Ak by sme sa niekoho spýtali, ktoré slová sú v našom náboženstve najdôležitejšie, mám obavy, že na tieto pojmy by si nespomenul ani jeden z desiatich. V Korinte to bolo spočiatku naopak. Ľudia sa stali kresťanmi, lebo im apoštol odovzdal skúsenosť milosti a slobody. Vyskytol sa ale problém, ktorý inde Pavol nezažil. Korint bolo čulé obchodné mesto bez predsudkov. Ľudia tu zažili kresťanstvo ako vieru, ktorá ich pozdvihla nad Židov zviazaných zákonom, ako aj nad pohanov veriacich v magické čary. V istom zmysle správne pochopili, že sa netreba pýtať, čo je dovolené sluhovi a čo pánovi: všetci sme páni! Netreba sa pýtať, čo je kóšer a čo nie: všetko je čisté! Keď však Pavlovi referovali, že v mene takýchto hesiel si niektorí z kresťanov schvália aj smilstvo a iné hriechy, ozval sa a napísal: všetko môžem, ale nie všetko osoží, všetko môžem, ale ja sa nikomu nesmiem podrobiť! (1 Kor 6,12) Ako rozlišujúce pravidlo však neuviedol prirodzenosť, ale samotného Krista: Vaše telá sú telo Kristovo. To bol jeho argument. Kto je kresťan, patrí Kristovi.

Potrebná je ešte jedna otázka: Čo znamená patriť Kristovi? Apoštol tu prezentuje Krista ako symbol skutočnej lásky. Skutočná je na viacerý spôsob. Oslavuje Boha v tele, nielen v duchu, je darom, nie je vynútená, je záväzná, nie je len baviaca sa. Smilstvo, po grécky porneia, je opakom skutočnej lásky. Pavol ho aj preto tak odsudzuje, lebo v gréckom prostredí súviselo s mocou. Kto má moc, dovoľuje si do tých, ktorí moc nemajú. Tí a tie majú byť vôbec radi, že si ich pán všimne...

Katolícki aktivisti, ktorí chodia v týchto dňoch s prednáškami po väčších mestách, hovoria, že nie sú za násilie voči ženám, že sú len za prirodzenosť muža a ženy, otca a matky. Pritom prehliadajú, že pre kresťana je príroda či prirodzenosť nie najlepší argument. Odkedy je človek človekom, nie je odvoditeľný len z prírody. Človek je človekom, lebo sa tvaruje kultúrne, a vždy nanovo. Keď sme s priateľmi debatovali o týchto témach, spomenul som, ako sa u nás pred 40 rokmi zakazovalo ženám čítať v kostoloch. Nejaký cirkevný úrad ako ústupok schválil, že keď nemá kto, tak môže pri sv. omši čítať aj žena, ale len zo schodíka pod oltárom. Priateľ jezuita dodal: Kedysi boli všade len kostolníci, teda muži. Dnes máme v našom kláštornom kostole tri kostolníčky...

Príroda muža a ženy sa nezmenila, zmenili sa naše sociálne roly. Záleží na nás, či celý vývoj bude prebiehať len pod vplyvom módy alebo aj pod vplyvom Krista, nášho životného modelu, ktorému sa máme všetci – ženy i muži – podobať.