Homília - 1.1.2018

Čo sú naše záchytné body pre budúci rok? V novom kalendári máme už možno zapísané nejaké termíny, na ktoré nechceme zabudnúť, úlohy, ktoré máme splniť, miesta, na ktoré máme ísť. V skutočnosti nie sú až také dôležité tie termíny, úlohy a miesta, ale ich obsah, to, čo nazývame zážitok alebo skúsenosť. Možno si povieme, že práve toto zatiaľ nepoznáme. Nie je to celkom tak. Ak sa pozrieme na dnešné evanjelium, spomínajú sa v ňom pastieri, Mária, Jozef a dieťa. O pastieroch je napísané, že boli pri jasliach, že našli dieťa a jeho rodičov a že rozprávali nielen o tom, čo videli, ale viac o tom, čo počuli (od anjelov). O Márii sa píše, že nerozprávala, ale premýšľala a prežité si zachovávala vo svojom srdci. O malom Ježišovi sa v evanjeliu ešte uvádza, že ho podľa židovského zvyku obrezali a že dostal meno, ktorým ho anjel nazval skôr, ako bol počatý a narodený.

Na základe čoho sa udiali udalosti okolo Ježiša a jeho narodenia, ktoré sa spomínajú v evanjeliu? Ak by mali Mária a Jozef nejaký kalendár, kam by si zapisovali, čo treba urobiť, tak by v ňom mali poznačené, kedy treba ísť do Betlehema, aby sa dali zapísať, ako žiadali úrady. Poznali termín, miesto a svoju povinnosť. Tieto okolnosti môžeme nazvať vonkajšími záchytnými bodmi. Okrem nich by však Mária mala v kalendári niečo omnoho dôležitejšie – narodenie dieťaťa. Termínovo približne vedela kedy, o mieste pôrodu vedela menej. Narodenie dieťaťa malo sa stať najzávažnejším bodom v živote Márie, Jozefa i ďalších ľudí. Tento záchytný bod však nebol vonkajšou, ale vnútornou, intímnou okolnosťou. Za ešte vnútornejšiu okolnosť treba považovať to počuté a zažité, čo predchádzalo narodeniu dieťaťa. Týkalo sa to najmä Márie, ale aj Jozefa a čiastočne aj pastierov. Udalosti, ktoré sa spustili, boli vo svojej podstate spôsobené práve tým, čo všetci títo ľudia počuli, ako o tom premýšľali a ako si to všetko v srdci zachovali.

Ako bude vyzerať naša budúcnosť, vieme aj my takto rozpoznať podľa záchytných bodov, ktoré tvoria vonkajšie a vnútorné okolnosti nášho života. Ak to prenesiem na seba, v mojom kalendári mám zatiaľ pravidelne zapísané, kedy mám prísť do Rače podľa želania nadriadených úradov. Čo sa vo mne rodí a narodí, dá sa spoznať podľa mojej reči a môjho správania. Tou najcennejšou a najvnútornejšou okolnosťou, ktorá o mojej budúcnosti rozhodne, je však predovšetkým to už počuté a zažité, to, ako o všetkom premýšľam, ako to prežívam, ako si to zachovávam vo svojom srdci. Toto tvorí povestnú červenú niť, ktorá sa tiahne mojím životom, viac alebo menej viditeľne. Niekto to nazýva vízia, pokojne to môžeme volať aj viera. Červená niť, vízia a viera je to sväté, sčasti darované, sčasti vytvorené, z čoho naozaj existujeme.

Každý poznáme zopár ľudí. O niektorých sme sa nazdávali, že ich poznáme dosť dobre. Keď sa títo naši známi či priatelia dostali do nejakej funkcie, politickej či cirkevnej, alebo sa ocitli v určitých situáciách, viacerí z nich nás negatívne prekvapili, a my sme si povedali, že ich tá pozícia, funkcia či moc pokazili. Osobne si to nemyslím. Mám skúsenosť, že ľudia zostávajú takí, akí sú. Tí, ktorí žiadnu červenú niť, žiadnu víziu a vieru nemali, kým nemali moc, boli neškodnými ľuďmi s bežnými záujmami a vzťahmi. To, čo sa zmenilo, boli len okolnosti. Oni boli stále rovnakí a tie nové okolnosti len odhalili ich prázdnotu.

Skutočných priateľov a skutočných kresťanov tvoria iní ľudia. Tých chcem teraz na Nový rok poprosiť: Nezabúdajme na svoju červenú niť! Všetci narážame na množstvo okolností, ktoré nás znechucujú a bolia, a my sme náklonní stiahnuť sa do seba, prestať bojovať o svoju rodinu, svet okolo nás, svoju cirkev... Začiatok takejto rezignácie poznám podľa reči mojich priateľov. To je vtedy, keď častejšie vravia: Je to tak, ako to má byť... Čo je tu, ako má byť, kto to určil? Boh predsa nekoná cez slepé okolnosti. Boh koná cez tvoje počúvajúce srdce, ktoré smúti a raduje sa, ktoré počúva a premýšľa, a nikdy nevzdáva svoj sen, svoju víziu, svoju vieru. To je možné len vtedy, ak máme v sebe tie vnútorné záchytné body, pomocou ktorých aj v nepriaznivých podmienkach kráčame ďalej. Toto nám prajem do nového roku: Poznať tú svoju červenú niť, svoju vieru a víziu, ktorá sa tiahne celým naším životom, jej sa držať a nevzdávať sa!