Homília - 31.12.2017

Z evanjelia sme dnes čítali rozprávanie o prinesení dieťaťa Ježiša do chrámu, ako to bolo zvykom v židovských rodinách pri narodení prvého syna. Príbeh zjednocuje tri generácie v poznaní toho, čo je rozhodujúce pre náš úpadok alebo úspech. V evanjeliu je to formulované slovami starého Simeona: On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať (Lk 2,34). Simeon to hovorí o Ježišovi ako dieťati, evanjelium to však ohlasuje ako skúsenosť s dospelým Ježišom, na pozadí skúsenosti s jeho smrťou i vzkriesením. V príbehu Lukášovho evanjelia je Ježiš v situácii toho, ktorý má svoje poslanie ešte len naplniť, rodičia sú v situácii tých, ktorí toto poslanie majú pochopiť a podporiť, a starí ľudia sú vykreslení ako tí, čo prorokujú, čo v Božom mene odkrývajú dôležité tajomstvá.

V zmysle Simeonovho proroctva má sa kratší či dlhší život naplniť v poznaní a uskutočnení toho, čo je rozhodujúce pre náš úpadok alebo úspech. Ak povieme, že je pritom rozhodujúcim meradlom Ježiš, treba sa pýtať, ako sa to myslí. Ježiš je v prvotnom kresťanstve ohlasovaný ako Mesiáš, Kristus. Ak by sme na vysvetlenie použili príklad zo športového diania, Mesiáš nie je rozhodujúci ako rozhodca, ktorý uzná alebo neuzná gól, dá alebo nedá dobrú známku za vystúpenie. Mesiáš Ježiš je pre jeho nasledovníkov ako líder tímu; športoví komentátori používajú označenie: rozdielový hráč, teda ten, ktorý je o triedu lepší ako ostatní, a preto dokáže rozhodnúť o výsledku v zápasoch.

Mesiáš čiže Kristus je v Biblii Boží posol, zvestovateľ i konateľ Boha na zemi; z jedného pohľadu ten, ktorý (ako povedal Simeon) je Pánov, je Boží, ale z iného pohľadu je ten, ktorý je celkom pravý človek, naozaj plnohodnotný. Na pochopenie nám tu pomôže úryvok z Listu Kolosanom, ktorý sa dnes tiež číta pri bohoslužbách. Možno sme si zapamätali najmä apoštolovo vyjadrenie: Ženy, podriaďujte sa mužom, ako sa sluší v Pánovi! (Kol 3,18) Väčšina si pritom všimne len prvú časť vety, málokto sa už opýta, čo znamená: ako sa sluší v Pánovi. Určité vysvetlenie nájdeme v inom Pavlovom liste, a to v Prvom Liste Korinťanom. Tam apoštol takisto hovorí o ženách a mužoch a okrem iného napíše: V Pánovi nieto ženy bez muža, ani muža bez ženy. Lebo ako je žena z muža, tak je aj muž skrze ženu, a všetko je z Boha (1 Kor 11, 11-12). Apoštol mal pred očami správu z knihy Genezis o stvorení, kde sa píše o človeku, že je stvorený na obraz Boží (Gn 1,27). Biblia chce povedať, že toto je pôvodný zámer Boží, aby bol človek, muž i žena, obrazom Boha na zemi. Človek si však od Boha akoby vzal len slobodu, ale nenaplnil ju obsahom. A tak je podľa apoštola tým prvým človekom, ktorý je naozaj na obraz Boží, až Ježiš Kristus. V tomto pripomenutí má byť žena podriadená mužovi, nakoľko je muž človekom na obraz Boží. Ak tu žena vyznieva ako druhá a nie prvá, ide len o vernosť rozprávaniu o stvorení, kde je najprv muž a potom žena. U Pavla je tým prvým mužom, naozajstným človekom, však jednoznačne Kristus.

Ak sa vrátime k tomu, čo je rozhodujúce, tak ide o to, nakoľko sa poznávame v Ježišovi ako v tom, ktorý je Mesiášom, Božím obrazom, a nakoľko sa aj my stávame týmto obrazom. Líder tímu nehrá sám na seba, ťahá ostatných. Tak aj Kristus. Ten zápas, v ktorom sa hrá, je zápas o uskutočnenie našej pravej ľudskosti. Apoštol Pavol v úryvku z Listu Kolosanom spomína viaceré znaky takejto ľudskosti: milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť, trpezlivosť, vzájomné odpúšťanie. Jeden teológ to nazval kultúrou či etikou nežnosti. Pritom nejde o naivnú dobráckosť, ale o protiklad kultúre či skôr (ne)kultúre moci a násilia.

Keď sa začiatkom decembra vracal pápež František z návštevy Mjanmarska a Bangládeša, novinári sa ho pýtali na Rohingov, moslimský ľud, o ktorom sa hovorí, že ho vláda Mjanmarska násilne vyháňa zo svojho územia do Bangladéša. Pápež potvrdil, že sa s nimi stretol, hoci boli pokusy tomu zabrániť, a že musel na štátnych úradníkov priam nakričať, aby mu dovolili stretnúť sa s nimi. Hovoril s každým z nich pomocou tlmočníka, a keďže cítil, že ešte treba niečo dodať, požiadal ich o prepáčenie a povedal im: patríte k nám. Ich imám sa niečo pomodlil, a potom plakali, a plakal aj František.

Pre mňa je toto dvojitý odkaz na dnešné evanjelium: Keď hovoríme o rodine, nemáme myslieť len na viac či menej vydarené svoje rodiny, ale na to, ako prispievame k tomu, aby sme s ľuďmi okolo nás žili ako rodina. A keď sme si povedali, že úlohou starších medzi nami nie je byť mrzutí a unavení, ale prorockí, tak podľa príkladu pápeža Františka majú byť aj naši starí ľudia prorockí. Neopakovať len staré, ale otvárať nové, odkrývať tajomstvá toho, ako žiť, ako meniť svet, ako tvoriť pravú ľudskosť. To nech je povianočný odkaz pre nás, naše rodiny, našu cirkev!