Homília - 24.12.2017

Keď dnes čítame úryvok z Listu Rimanom od apoštola Pavla, môžeme si všimnúť, že apoštol hovorí o tajomstve, ktoré je prezradené. V tomto prípade však nejde o neschopnosť držať jazyk za zubami a vlastne ani nejde o prezradenie tajomstva nejakým človekom, ale apoštol myslí na tajomstvo, ktoré mu Boh sám prezradil čiže zjavil. Apoštolove slová nie sú zrozumiteľné, ak sa nepozrieme, skade pochádzajú. Sú to slová z posledného odseku Listu Rimanom, zo 16. kapitoly, a tvoria chváloreč na záver celého listu, ktorá má podobnú úlohu, ako keď my niekedy povieme: Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému...

Úvody a závery Pavlových listov majú ustálenú formu, pričom stručne naznačujú obsah a význam listu. Pavol na záver Listu Rimanom zdôrazňuje, že všetko, čo robí, robí na oslavu Boha. To, čo robí, čomu žije, je hlásanie evanjelia. Toto evanjelium je tajomstvo, ktoré bolo utajené. Ako spomína Pavol, proroci Starého zákona už o ňom písali, ale ho nevyjavili. Niečo spoznali, ale sami si to predstaviť nevedeli. Tajomstvo vyjavil Boh tým, že Ježiša potvrdil ako svojho Mesiáša, Krista. K tomu vyjaveniu tajomstva patrí, že k židovskému Mesiášovi sa hlásia odteraz pohania, ktorí na rozdiel od mnohých Židov Ježiša prijímajú za svojho Mesiáša. Keď sa pozrieme na začiatok Pavlovho listu, píše veľmi podobne ako v závere. Predstavuje sa ako Bohom povolaný apoštol evanjelia, posolstva o Ježišovi ako Kristovi, ako Synovi Božom, skrze ktorého sa stanú poslušnými viere všetky národy. Poslušnosť viere nie je poslušnosť nejakému človekovi, ale osloveniu cez evanjelium, ktoré prijímame, lebo nás teší a dáva nám silu.

Keď Pavol písal Rimanom o poslušnosti viere a prijatí evanjelia o Ježišovi, ľuďom v Ríme bolo zrejmé, že apoštol hovorí v protiklade s inou poslušnosťou a iným evanjeliom, ktoré v tých časoch neboli utajené, ale známe, ba nariaďované. Slová „zvestujem vám evanjelium“, zvestujem vám radosť, sa v rímskej ríši používali z príležitosti narodenín cisára, pričom toto zvestovanie radosti bolo doplnené aj patričnou ponukou jedla, pitia a zábavy. Všetko preto, aby sa ľudia utvrdili v poslušnosti cisárovi, ako aj celému systému moci, ktorý zabezpečoval stabilitu a blahobyt ríše.

Keď Pavol hovoril o poslušnosti viere a ohlasoval evanjelium, ponúkal alternatívu k panujúcim pomerom. Že Kristom a Pánom nie je cisár, ale jeden ukrižovaný Žid z ďalekej provincie, že skrze tohto Žida ľudia získajú celkom inú radosť zo života a že dôkazom toho je skutočnosť, koľko bývalých stratených existencií – pohanov, otrokov, hriešnikov – sa teší a získava silu z Ježišovho evanjelia, to všetko bolo pre Pavla skvelým zjavením tajomstva, skrytého od vekov. Napokon, Pavol sám vo vlastnej životnej skúsenosti bol zaskočený tým, ako sa on, bývalý židovský farizej, stal hlásateľom radosti v mene Ježiša, a to práve medzi pohanmi, ktorými predtým pohŕdal.

V dnešnom svete takisto ako v Pavlovej dobe jestvujú určité posolstvá radosti a mnohé z nich sa prezentujú ako bezalternatívne. Dnes síce nemáme žiadneho cisára, ale ľudia, ktorí majú politickú a ekonomickú moc (a to platí aj pre moc náboženskú) a ktorí ovládajú príslušné médiá, môžu sa prezentovať ako garanti stability pre svet a radosti pre obyčajný ľud. A v tejto súvislosti očakávajú aj poslušnosť viery – voči sebe. Ak chceme porozumieť, o čom hovorí apoštol, o čom je kresťanstvo, musíme si zdroje svojej viery a radosti porovnať, vlastne dať do protikladu s tým, čo hovoria mocipáni vo svete a niekedy aj vo vlastnom náboženstve. Pritom je dôležité, aby sme si úprimne dali odpoveď na otázku, ktorú kladie Pavol: Čo ti dáva radosť, čo ťa robí bratom a sestrou s inými ľuďmi, čo zmenilo teba ako stratenú existenciu na človeka radosti?

Pár dní pred Vianocami pápež František prednáša príhovor k pracovníkom vatikánskych úradov. V ostatných rokoch tieto predvianočné príhovory mal dosť kritické. Kriticky hovoril aj 21.12. tohto roku. Odsúdil ľudí, ktorí tvoria v cirkvi záujmové skupinky a robia komploty. Ich konanie označil za rakovinu, ktorá v ľuďoch zabíja radosť z evanjelia. Na záver povedal: Vianoce nám pripomínajú, že viera, ktorá v nás nevyvoláva krízu, je krízou viery; viera, ktorá nám nedáva rásť, je viera, ktorá potrebuje rásť; viera, ktorá nám nekladie otázky, je viera, nad ktorou si treba klásť otázky; viera, ktorá nás neoživuje, je viera, ktorú treba oživiť; viera, ktorá nami nezatrasie, je vierou, ktorou treba zatriasť. Pravá viera sa uskutoční až vtedy, keď zahrnie srdce, dušu, ducha a celé naše bytie, keď dovolíme Bohu, aby sa narodil a znovuzrodil v jasličkách srdca, keď dovolíme betlehemskej hviezde, aby nás doviedla na miesto, kde spočíva Boží Syn, nie medzi kráľmi a v luxuse, ale medzi chudobnými a pokornými.

Všimnime si, František podobne ako kedysi Pavol porovnáva protikladné možnosti viery a vyzýva nás, dnešnú cirkev, aby sme si posúdili a vybrali, kde nájdeme skutočnú radosť. Nech nás k tomu povzbudia aj naše Vianoce, sviatky Kristovho narodenia, ktoré už o pár hodín spoločne oslávime!