Homília - 17.12.2017

Keď dnes počúvame slová z knihy proroka Izaiáša, ich význam je veľmi podobný. Autor textu, ktorý to písal po r. 540 pred Kr., sa vyznáva, že z pôsobenia Božieho Ducha spoznal, ako ho Boh poveril úlohou prinášať radosť chudobným a trpiacim. Bližšie to rozvinul, keď napísal, čo to znamená: uzdravovať skromných srdcom, zajatým a väzneným pomôcť na slobodu, ohlásiť milostivý rok Pánov. Sám o sebe napísal, že sa cíti radostne ako ženích na svadbe a Božou spravodlivosťou si je istý tak, akože zo zeme vyrastú rastlinky. Niekto si spomenie, že presne na tento text Izaiášovej knihy nadviazal Ježiš vo svojej kázni v nazaretskej synagóge. Ako kedysi prorok tak aj Ježiš prijal Božiu výzvu a vyznal sa, že sa cíti byť povolaným naplniť program radosti, milosti a oslobodenia (Lk 4,16-19).

Z obsahu kresťanskej viery a zo Sv. písma poznáme rôzne výroky a témy, často však možno strácame prehľad, čo je podstatou či stredom našej viery. Ak by sa nás niekto opýtal, čo je tou podstatou, čo by sme odpovedali? Možno by niekto zarecitoval Verím v Boha alebo Otčenáš, alebo by si niekto spomenul na tzv. hlavné prikázanie Miluj Boha a blížneho. Koľkí z nás by si však spomenuli na program z knihy proroka Izaiáša, ku ktorému sa prihlásil Ježiš a ktorý vo svojom programe aktualizoval pápež František? Zaiste, z istého pohľadu podstatu našej viery vystihuje formulácia, ktorú nazývame Apoštolské vyznanie viery (aj keď málokto vie, že jeho súčasné znenie vzniklo až 800 rokov po apoštoloch), a zaiste k tej podstate patrí aj tzv. prikázanie lásky (jeho formuláciu zasa Ježiš prevzal zo Starého zákona). Ak však máme správne odpovedať na otázku, čo je podstata našej viery a stred celého Sv. písma, tak nemôžeme obísť slová, ktorými sám Boh zjavil svoj program. To sú tie slová Izaiáša, a potom Ježiša a dnes Františka: Pán ma poslal hlásať radostnú zvesť chudobným.

Keď sa v našej cirkvi hovorí o radosti, často nerozumieme alebo nechceme rozumieť. Takto, týždeň pred Vianocami, možno preto, že sme pokazení predvianočnou reklamou, možno preto, že sme naivní, a zužujeme zvesť o radosti na radosť detí obdarených darčekmi alebo na malé potešenia dospelých, keď si všetko pokúpime a vyzdobíme a chvíľu máme pocit, že sú sviatky. V porovnaní s touto naivitou je však omnoho horšie, ak máme v cirkvi ľudí, ktorým je radosť ako taká v zásade podozrivá. Radosť si spájajú s hriechom a kríže s čnosťou. Svoj pohľad obhajujú poukázaním na Ježišov kríž alebo na jeho výzvy, že brána do neba je tesná a cestička tŕnistá. Títo ľudia nevedia pochopiť, že kríž nie je program, ale len sprievodný, často nutný prostriedok na dosiahnutie radosti, slobody, uzdravenia. Ako náhle niekto v našej cirkvi ohlasuje radosť, uzdravenie, slobodu (a v tom zmysle reformu cirkvi), stane sa ako Ján Krstiteľ určitým ľuďom podozrivý a začnú ho vyšetrovať, ako vyšetrovali Jána vtedajší kňazi, leviti a farizeji: Kto si ty, čo robíš, prečo to robíš? Ján odkázal na toho, kto príde po ňom, my máme odkázať na Ježiša a jeho program (Jn 1,6-8.19-28).

Viacerí naši ľudia majú pred Vianocami vo zvyku ísť na sv. spoveď. Koľkí idú na spoveď s túžbou po radosti, po zážitku pochopenia, prijatia, oslobodenia? Koľkí nejdú nie preto, že sú pyšní, ale preto, že si rozhovor s kňazom ani náhodou so skúsenosťou radosti spojiť nevedia? Pripravoval som pred rokom na krst a ďalšie sviatosti skupinu dospelých ľudí. Jedna mladá žena sa ma spýtala: A kedy už budem môcť ísť na spoveď? Odpovedal som jej: Keď sa na to budete tešiť. Ona okamžite odpovedala: Už sa neviem dočkať! Podľa čoho poznáme, že Boh koná v našom živote? Počuli sme od proroka, poznáme to od Ježiša: Podľa radosti, podľa slobody, podľa milosti, ktoré v určitých situáciách zažijeme.

V dokumente Radosť evanjelia, v tej časti, kde František píše, že milšia mu je „otlčená“ cirkev, okrem iného napísal: Nechcem takú cirkev, ktorá robí všetko, aby si udržala centrálne postavenie, a nakoniec zostane zamotaná v spleti svojich mánií a procedúr. Ak nás má niečo sväto znepokojovať, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktoré ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života. Dúfam, že skôr ako strach z urobenej chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: Vy im dajte jesť! (EG, čl. 49)

Tu, vo vnútri cirkvi, vo vnútri tohto kostola a takisto vonku, v okolitom svete, je veľa hladných po chlebe i radosti, po slobode i láske. Uverme a prijmime, že nielen prorok, nielen Ježiš, nielen pápež František, ale aj ty a ja, my spolu sme vyzvaní plniť Boží program: Dávať jesť, dávať radosť, milosť, slobodu.