Homília - 3.12.2017

Bratia a sestry, Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa evanjelia, a nie podľa sveta. V čítaní z Listu Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána; a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca. II. vatikánsky koncil o cirkvi hovorí: „Do spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú spojení s Kristom, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva v Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a dcér Cirkvi nech nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení (LG,14). Snahu o súlad nášho života s milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, nazývame „katolíckou identitou“. 

Osobný vzťah k Bohu je základom našej ľudskej a katolíckej identity. Pre katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a prikázané sviatky či pristupovať k sviatostiam. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás chceme povzbudiť, aby ste venovali vo svojich rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby. Vás, chlapci a dievčatá, chceme povzbudiť: Majte vôľu a odvahu k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka cirkev je vaším domovom. Jedného dňa to budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia ďalším generáciám. Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme v dobe, v ktorej musíme zápasiť o hodnoty, ktoré sa stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je poznačená ťažkým balvanom potratového zákona. Zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy. Mnoho mladých žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala byť odvaha robiť rozhodnutia,  neutekať pred zodpovednosťou. Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a nemravný život. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. Nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné hodnoty. Nesmieme urážať, znevažovať alebo útočiť na ľudí pre ich národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné. Všetci katolíci mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše postoje v súlade s našou vierou. Ďakujeme vám za úsilie zostať Bohu verní. Vážime si, že aj v ťažkostiach hľadáte prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska.

Viackrát som si prečítal biskupské slová. Hľadal som súvislosť medzi adventom a témou listu – katolíckou identitou. Podľa listu je tá identita vtedy, ak je v súlade náš život a naše členstvo v cirkvi. Asi sa to myslelo tak, že kto sa o ten súlad stará, ten je bedlivý a správne žije svoj advent. V liste je zmienka, že osobný vzťah k Bohu je základom našej katolíckej identity. Tento vzťah k Bohu sa opísal viacerými zásadami, ktoré katolík dodržiava – napr. chodí na bohoslužby, nábožensky vedie deti, odmieta eutanáziu, potraty, mnohé ďalšie „liberálne“ postoje, rasizmus... Dať znamienko rovnosti medzi vzťah k Bohu a zachovanie určitých morálnych pravidiel je však veľkým zjednodušením. Otvorené, pozývajúce, ústretové Ježišovo konanie voči všetkým, jeho všeobjímajúce konanie, a to práve voči hriešnym ľuďom, je jadrom toho, čo sa nazýva katolícke. Napokon, grécke slovo katholikos znamená presne toto: všeobecné, všetkým otvorené.

Povedať, že my katolíci to a to nerobíme, si koleduje o výsmech: ale robíte, a ešte sa tvárite, že nie! Preto pre mňa otázka katolíckosti nie je v tom, či niečo hriešne nerobím, ale či to, čo robím, je príťažlivé (k Bohu priťahajúce) pre ostatných. Ak niektoré postoje pokladám za nemorálne, dokonca neľudské, mal by som to vedieť vysvetliť. Ak niektoré postoje pokladám za správne a kresťanské, mal by som to vedieť nielen vysvetliť, ale najmä sám žiť. Cirkev nie je organizácia s programom mravnej obrody národa, nie je to spolok bojujúci proti nemorálnostiam v spoločnosti, hovorí český kňaz a vedec Marek Vácha. Len vo výzve: miluj svojho Pána, rozžiari sa celá morálka a dostane svoj zmysel. Morálka bez mystiky je mŕtva. Mystika bez morálky je neriadená strela.

Keď apoštol Pavol písal korintským kresťanom, že im nechýba nijaký dar milosti, myslel na charizmy, ktorými sa stali títo kresťania známi. Boli to vraj najmä ženy, ktoré medzi pohanmi urobili uveriteľným Ježišovho Boha – navštevovali susedov v núdzi, pomáhali, radili, ošetrovali. Ak má niekto medzi nami dar starať sa o starých ľudí, venovať sa malým deťom, mládeži alebo sa občiansky angažovať – to všetko sú Božie charizmy, ktoré žiaria aj pre neveriacich ako svetlo uprostred noci. Cirkev s takýmito ľuďmi je ako loď, ktorá sa plaví nocou. Ľudia na brehu vidia blížiť sa loď s jej krásnymi svetlami a zatúžia sa k nej pridať. Byť svetlom, prinášať svetlo, budiť túžbu po svetle, to je pravý advent, to je skutočná katolícka identita!