Homília - 19.11.2017

Ako čítame v Prvom liste apoštola Pavla Solúnčanom, ak nás nemá prekvapiť zmena ako zlodej v noci, dôležité je byť pripravený na deň Pánov. To je deň zmeny, ktorý prichádza nečakane. Pravda, nie celkom. Apoštol použil obraz matky, ktorá čaká narodenie svojho dieťaťa. Taká žena i jej blízki vedia, že sa má dieťa narodiť. Nik to však nevie celkom presne. Tak je to aj s dňom Pána. Tak ako matka, ktorá nosí svoje dieťa, vie, že od istého času má byť na pôrod pripravená, aj človek veriaci v Ježiša Krista, je pripravený na jeho deň. Ako napísal apoštol, kresťan predsa nežije prispatý, ale bdelý a triezvy.

Ako je to s nami, sme prispatí alebo bdelí a triezvi? Táto otázka nie je o tom, či sme vždy dobrí, ale o tom, či sme si našli a zachovali nejakú lásku, pre ktorú žijeme, nejaký sen, ktorý nás vždy znova zobudí. Samozrejme, treba rozlišovať lásky hodné a nehodné, sny uspávajúce a prebúdzajúce. Rozpozná sa to pomerne ľahko. Nehodná láska a nehodná túžba zaslepuje a ohlupuje. Nerobí z nás tvorcov života, ale ovce, ktoré niekto využije a zneužije. V každej diktatúre sa nájde dosť ľudí, ktorí sa dajú zneužiť. Prečo je to tak, naznačil apoštol, keď napísal: Takí ľudia sú radi, že je pokoj a istota. Ježiš, v ktorého sme uverili ako nášho Pána a Krista, však neprináša pokoj a istotu, ale prevrat a zmenu. Prináša deň Pánov.

Deň Pánov bol v židovskej apokalyptickej tradícii výrazom pre prejavenie sa Boha ako sudcu a pána dejín. Čakať na tento deň predpokladá, že situáciu, v ktorej sa nachádzame, hodnotíme ako čakajúcu na vyslobodenie. Pre väzňa je deň Pána dňom, keď bude prepustený na slobodu. Pre chorého je deň Pána, keď vstane z postele svojho utrpenia. Pre kresťana je deň Pána deň, keď spolu s Kristom vybojuje aspoň kúsok priestoru a času, v ktorom sa prejaví Božie kráľovstvo, v ktorom sa zopakuje Božie konanie na nás tak, ako sa prejavilo na Ježišovi. Nie sme pesimisti, sme vďační za všetko, čo je v našom svete dobré a pekné. Ale sme aj realisti, vidíme, že náš svet a naše životy sú nedokončené, často plné utrpenia. Preto túžime po vyslobodení.

Apoštol Pavol mal s kresťanmi v Solúne dobrú skúsenosť. Po niekoľkých týždňoch jeho pôsobenia v ich meste, odišiel, a oni fungovali samostatne. Dokonca úspešne šírili evanjelium aj do okolitých obcí. Ako to dokázali? Z evanjelia si vedeli vybrať to podstatné. Ako napísal Pavol, k tomu patrilo, že nežili ako prispatí, vo svojej viere neboli ľahostajní, ale nelietali ani v oblakoch. Krátko povedané: Vo svojej viere pripravovali deň Pána. Menili svoj svet, ponúkli sebe a ľuďom okolo seba alternatívu, ktorá sa dala žiť.

Bol som nedávno na návšteve v jednej farnosti v trnavskom okrese. Ľudia sa mi posťažovali, že komunikácia s farárom je nulová. Ďalší kňaz, ktorý tam pôsobí, vyčíta tým, čo prídu, hriechy tých, čo do kostola neprídu. Navyše pravidelne útočí na evanjelikov, hoci v tej obci žije dosť katolícko-evanjelických rodín. Väčšia časť farníkov rezignovala a prestala chodiť do kostola. Niektorí sa začali realizovať vo všelijakých nábožných (emocionálnych) aktivitách, ale pre farnosť nerobia nič. Moji známi mi hovorili, že zápas o farnosť nechcú vzdať. S farárom vždy znova skúšajú hovoriť. Na rôzne duchovné akcie, ktoré sa množia ako huby po daždi, nechodia. Navštevujú radšej rodiny a priateľov, najmä tých, ktorí sú v problémoch, či už sociálnych, vzťahových alebo duchovných. Nechystajú si žiaden zvláštny program. Navštívia ľudí, porozprávajú sa, pripravia si malé pohostenie. Na záver sa často spontánne pomodlia. Mojim známym som povedal, že presne toto treba robiť. Udržiavať vzťahy, nerezignovať a evanjelium šíriť záujmom o konkrétne starosti a radosti ľudí.

Traduje sa, že rok pred pádom komunistických režimov mal vtedajší prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov povedať: Kto príde neskoro, toho vytrestá sám život. Kým sa Gorbačov v Rusku usiloval o reformy a otvorene hovoril o problémoch, súdruhovia v iných komunistických krajinách ho nenasledovali. O krátky čas sa všetko zrútilo ako domček z karát. Nedávno vyšla kniha od nemeckého jezuitu a teológa Hansa Waldenfelsa. Zaujal ma jej titul: Kedy, keď nie teraz? Pápež František. Budíček pre cirkev. (Wann, wenn nicht jetzt? Papst Franziskus. Weckrufe an die Kirche, Kevelaer 2017.) František neprináša nové evanjelium. Ukazuje na podstatu kresťanstva. Naša viera nie je tabletka na lepší spánok, ale inšpirácia pre život a prostriedok zápasu o svet. Prostriedok, ktorým svoj svet jasne vidíme, pomocou ktorého jasne premýšľame a jasne konáme. Povzbuďme sa v tom navzájom!