Homília - 5.11.2017

Ako dnes čítame z evanjelia, ľudia okolo Ježiša majú si byť blízki všetci. Žiaden rabbi, žiaden učiteľ, žiaden otec, ale sestry a bratia. Rodinné vzťahy Ježišových učeníkov presadzoval aj apoštol Pavol. On sám, ako dnes čítame z jeho Prvého listu Solúnčanom, neprirovnal sa k otcovi, ale k matke, ktorá láska svoje deti. Napísal, že nechce odovzdávať len evanjelium, ale vlastný život. Pavol nebol zamestnanec cirkvi ako dnešní farári či kapláni, preto píše: Vo dne v noci sme pracovali, aby sme nikomu neboli na ťarchu (1 Sol 2,9).

Spoločenstvo viery, kde niet pánov a sluhov, ľudia, ktorí majú len jedného otca – Boha, ľudia, ktorí majú len jedného učiteľa – Krista, bolo príťažlivým modelom pre spoločnosť, ktorá trpela rozdielmi medzi bohatými a chudobnými, mocnými a nevýznamnými. Ako sme dnes čítali z Matúšovho evanjelia, prvotné kresťanstvo odmietalo náboženskú autoritu, ktorá chce druhým určovať život, ktorá zaťažuje a sama sa len predvádza. Apoštol Pavol a tiež ostatní hlásatelia evanjelia sa držali tejto Ježišovej výzvy a dôsledne sa vnímali ako služobníci evanjelia.

V praxi to pre Pavla znamenalo, že na živobytie si zarábal vlastnou prácou. Zhotovoval stany, kryty a prístrešky z hrubého plátna. Toto remeslo si vybral preto, lebo materiál mohol nakúpiť v každom meste a nástroje, ktoré potreboval (nože, dláta, ihly, hrubé nite), mohol ľahko prenášať so sebou. O zákazníkov nemal núdzu. Plachtové kryty boli potrebné pred obchodmi a na trhoch, ľudia si prenajímali stany na cestách po súši i na lodiach. Takto Pavol cez deň pracoval a podvečer chodil na návštevy. Vysvetľoval Ježišovo posolstvo, slávil hostinu na Ježišovu pamiatku a zoznamoval sa s ľuďmi. Ľuďom tej doby bol jeho prístup blízky, podobalo sa to na filozofov tzv. sokratovskej školy, ktorí na rozdiel od sofistov, čo na vyučovaní zarábali, nebrali peniaze.

Pre život prvotného kresťanského spoločenstva mal Pavlov prístup viacnásobný prínos. Ak sme sa pýtali, ako mohla v Solúne počas pár týždňov, čo sa tam Pavol so spoločníkmi zdržal, vzniknúť fungujúca cirkev, tak odpoveď nájdeme aj v spôsobe života vtedajších apoštolov a kresťanov. Kto intenzívne zažije, že niekto ho prijíma ako rodinu, takého, aký je, za brata a sestru, za priateľa, pre ktorého je ochotný dať život, a to nie z citovo-intímnych dôvodov, ale na základe viery, na základe náboženského pohľadu na svet, v ktorom nik je hore a nik dolu, kde nik nie je pán a nik sluha, ale otec je Boh a učiteľ Ježiš Kristus, a všetci sú bratia a sestry, tak sa to zabudnúť nedá. To nie je o poučkách a vysvetľovaní, ale o skúsenosti Božieho konania skrze ľudí, ktorí takto uverili. Táto skúsenosť sa šírila ako oheň, a ako to Pavol aj pripomenul v liste, šírila sa najmä cez solúnskych veriacich.

Úspechu evanjelia napomáhal aj Pavlov vzťah k práci a peniazom. Nikomu nebyť na ťarchu! Na evanjeliu nezarábať! Bolo by skvelé, ak by sme takto v cirkvi fungovali aj dnes. Zdá sa to byť nemožné? My starší si ešte pamätáme, ako žili kňazi (a nielen kňazi) tzv. tajnej cirkvi za socializmu. Chodili do práce, učili na školách, boli lekármi, pracovali ako robotníci. Biskup Korec bol opravár výťahov. Ako študent na teológii som chodieval na duchovné vedenie jezuitovi, ktorý býval v Petržalke a robil montéra. Známy český kňaz, dnes profesor, Tomáš Halík pracoval v protialkoholickej liečebni. Všetci sa popri zamestnaní venovali hlásaniu evanjelia. Najdôležitejšie ovocie takéhoto prístupu je spoločná zodpovednosť kresťanov za cirkev a evanjelium. Čo robil Pavol, máme robiť všetci! Ani dnešní kňazi nemajú byť v prvom rade zamestnanci. V popredí má byť naše spoločné povolanie, spoločná zodpovednosť.

Že to nemusí byť celkom ľahké, svedčí aj história okolo Martina Luthera, ktorého sme v týchto dňoch častejšie spomínali. Luther ohlásil slobodu kresťana pred Bohom a krstné kňazstvo všetkých veriacich. Tisíce ľudí to však pochopilo ako dôvod na nerešpektovanie žiadnej autority a kresťania sa nielen rozhádali, ale padli aj do občianskej vojny. Vtedy Luther odmietol anarchiu a politickú vrchnosť požiadal o ochranu vznikajúcej evanjelickej cirkvi. Tiež to nedopadlo najlepšie. Na konci života si Luther povzdychol: V pápežskej cirkvi sú biskupi kniežatami, a v evanjelickej hrozí, že kniežatá sa stanú biskupmi, a to je omnoho horšie.

Ježiš nás vyzval, aby sme boli bratmi a sestrami. Pavol a ďalší nám dali príklad, že je to možné, mocné a príťažlivé. Chceme sa spolu modliť a navzájom sa povzbudiť, aby sme túto výzvu a skúsenosť vždy nanovo uskutočňovali.