Homília - 29.10.2017

Ako by sme dnes odpovedali na túto otázku: Čo ma robí spravodlivým pred Bohom? Podľa dnešného evanjelia podobnú otázku položili farizeji Ježišovi. Pýtali sa: Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie? Ježiš vo svojej odpovedi pripomenul dvojité prikázanie lásky k Bohu a blížnemu. Apoštol Pavol sa podľa 1. kap. svojho Prvého listu Solúnčanom na spravodlivosť ani nepýtal, ale kresťanov v Solúne pochválil za to, že tú spravodlivosť už vidí nimi uskutočnenú: Všade sa o tom rozpráva, ako ste sa od modiel obrátili k Bohu, aby ste slúžili Bohu živému a pravému a očakávali jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych; Ježiša, ktorý nás zachraňuje od budúceho hnevu (1 Sol 1,9-10).

Podľa Pavla nás pred Bohom robí spravodlivými (zachraňuje nás od Božieho hnevu) to, že si ľudia nájdu správneho Boha. Možnosť, žeby niekto vôbec nemal Boha, neriešil. Podľa Pavla správnym Bohom je ten, ktorý nám dáva skúsenosť záchrany vo svojom Synovi Ježišovi. Inou možnosťou sú bôžikovia čiže modly. Ježišov Boh je živý, bôžikovia, modly pohanov, sú mŕtvi. Pozná sa to podľa toho, že ľudia, ktorí uverili v Ježišovho Boha, konajú podľa neho, nie podľa modiel. Dnes si ľudia pod modlami predstavujú nejaké figúrky, obrazy a sochy, ktoré uctievali pohania. Niečo ako talizmany, ktoré nosia ľudia pri sebe, aby mali šťastie. Modly bývajú znázorňované obrazmi, ale skutočné modly nie sú predmety, ale skôr predstavy, na ktorých sme závislí, ktorými sme zviazaní, ktoré nás ovládajú a nami manipulujú. A modlami sú preto, že nespĺňajú očakávania, ktoré do nich vkladáme. Nespĺňajú, lebo sú mŕtve, povedal by Pavol.

Pre Pavla bolo veľkým povzbudením, keď videl, ako sa pohanskí Gréci obrátili od modiel k Ježišovmu Bohu. Videl to na ich konaní, ktoré sa stalo vzorové, príťažlivé pre mnohých iných ľudí. Dokonca mohol napísať: Už ani nemusíme hovoriť, vaša viera a skutky hovoria. Keď sa pýtame, čo tým myslel, či azda dobré vlastnosti týchto ľudí, tak treba povedať, že vzorovým konaním nemyslel morálny život podľa pravidiel. To si ani nemožno predstaviť, žeby apoštol povedal: Pozrite sa, ako morálne žijem, pozrite sa, ako morálne žijú tí, čo ma nasledujú, a teda aj vy ostatní prijmite naše učenie... Kresťan sa snaží morálne žiť, ale sa tým nechváli. Ak sa niečím chváli, ak Solúnčanov za niečo Pavol chváli, tak je to prijatie slova (evanjelia) s radosťou Ducha Svätého vo veľkom súžení (1 Sol 1,6).

Ako by sme si mohli Pavlovu skúsenosť a skúsenosť kresťanov v Solúne preniesť do našej doby? Podobne ako Pavol, ktorý bol pôvodne farizejom, moralistom), aj mnohí z nás, čo sme dnes v kostole, boli sme vychovaní podľa Božích a cirkevných prikázaní, takže sa občas pýtame: Zachovávam to všetko, som podľa týchto prikázaní spravodlivý pred Bohom? Medzi nami a okolo nás sú aj ľudia, ktorí boli pôvodne ako pohanskí Gréci, čo uctievali modly. Títo ľudia si nekládli otázku, čo ich urobí spravodlivými, ale skôr otázku, čo ich urobí spokojnými so sebou. Predstava, že raz dospejeme do stavu, že si povieme: som spravodlivý, je sebaklam a farizejstvo. Podobne predstava, že raz dospejeme do stavu, že si povieme: som spokojný sám so sebou, je sebaklam a bláznovstvo. Prvý prípad sa v Pavlovej dobe týkal Židov, ktorí sa držali Boha Zákona. Druhý prípad sa týkal pohanov, ktorí uctievali modly čiže klamné predstavy o vlastnom šťastí. Apoštol Pavol voči jedným aj druhým postavil tretiu možnosť – záchranu v Ježišovi, ktorá sa dokazuje sama, a to radosťou vo veľkom súžení. Radosťou apoštol nemyslel nič iné ako evanjelium. Nie knihu či slová, ale živé konanie, také, aké žil Ježiš a ako on dáva žiť tým, čo uverili.

Pred niekoľkými rokmi ma pozvali do televíznej relácie, ktorá bola venovaná výročiu novembrovej revolúcie z roku 1989. Účastníkmi boli ľudia, ktorí oponovali komunistickému režimu, okrem mňa tam boli evanjelický kňaz, umelci, režisér a novinár. Umelci spomínali, ako boli cenzurované ich texty a vyraďované filmy z vysielania. Mňa sa pýtali, či sme museli v kostoloch kázať podľa vopred schválených vzorov. Nie, povedal som, to nebolo nikdy. Úrady nás nechali rozprávať slobodne, ale všímali si, čo hovoríme a robíme. Po pár rokoch nás mali prečítaných. Tých, čo nepasovali, už v čase mojej mladosti nezatvárali, len odstavili na okraj, dovolili im pôsobiť na vidieku, ďaleko od väčších miest. Nechceli ste to nechať alebo odísť do zahraničia?, pýtali sa ma. Nie, povedal som, napokon, každý robíme to, čo nás teší.

Martin Luther pred 500 rokmi pochopil, že útechou nie sú pravidlá, ale Božia milosť. Nás dnes tak ako jeho často netešia pomery v našej cirkvi. Na rozdiel od neho sme však dnes múdrejší: Hriešni sme všetci, nemá zmysel vymeniť jednu cirkev za druhú. Zmysel má žiť z viery vďaka radosti, ktorá sa overuje uprostred súžení.