Homília - 22.10.2017

Reformáciu dnes nespomínam preto, aby sme hovorili o histórii, ale preto, že jej základom bolo odvolanie sa na evanjelium a konanie z Ducha Svätého. Takéto odvolanie počúvame od apoštola Pavla vždy, keď čítame z jeho listov. Počúvame to aj dnes, keď sme čítali začiatok jeho Prvého listu Solúnčanom. Cirkev v Solúne nepotrebovala byť reformovaná, veď jestvovala len pár týždňov. Keď si všimneme prvé vety Pavlovho listu, na úvod predstavuje odosielateľov listu, a potom ďakuje Bohu za solúnskych kresťanov. Na rozdiel od kresťanov z iných miest Pavol ich naozaj chváli. Ako píše, najmä za dielo viery, námahu lásky a vytrvalosť ich nádeje. Napokon konštatuje, že evanjelium ku kresťanom v Solúne neprišlo len v slovách, ale aj v moci Ducha Svätého. To nemusel Pavol ani vysvetľovať. Bolo to jasné z priebehu udalostí.

Pavol so spolupracovníkmi prišiel do Solúna v r. 50 po Kr. Solún bol veľké mesto na severe dnešného Grécka. Evanjelium hlásali najprv Židom v miestnej synagóge, potom v súkromnom dome istého Jasona. Po 3-4 týždňoch uverili evanjeliu len niektorí Židia, ale mnohí Gréci. Židov to rozčúlilo, Pavla obvinili zo štvania proti vládnej moci a Jason a ďalší miestni kresťania boli vyšetrovaní. V tejto situácii Pavol so spoločníkmi rýchlo opustili mesto. Odišli do susedného mesta Berea, ale aj odtiaľ museli utekať. Pavol si robil starosti o kresťanov v Solúne, a tak im ešte pred koncom roka napísal list. Po takom priebehu udalostí bolo Pavlovi jasné, že evanjelium neprišlo medzi Solúnčanov iba v slovách, ale aj v moci Ducha Svätého (1 Sol 1,5).

Čo znamená toto v moci Ducha Svätého alebo ako si túto moc predstaviť? Keď sa niekde konajú politické voľby, ľudia sa nerozhodujú podľa logických argumentov alebo morálnych vlastností politikov. Politici samozrejme veľa rozprávajú, ale úspešný výsledok nie je až tak v ich slovách. Je z inej moci. Ak by sme parafrázovali Pavlove hodnotenie solúnskych kresťanov, ktorí sa podľa neho preukázali konajúcou vierou, silnou láskou a trpezlivou nádejou (1 Sol 1,3), tak aj v politike platí, že ľudia musia politikovi uveriť, silno ho obdivovať a spájať s ním svoje nádeje, aby ho volili. Často sa to deje v úplnom protiklade s rečami a charakterom daného politika, takže sa až chytáme za hlavu: Vari tí ľudia potratili rozum?! Ťažko povedať, čo v mnohých prípadoch stratili alebo získali, ale zjavne sú v inej moci ako len pod vplyvom slov. Ak v politike či ekonomike je táto moc často zlá (nechcem hneď povedať, že je to moc zlého ducha), tak pri hlásaní evanjelia hovoríme o moci Ducha Svätého. Ak sa opäť pýtame, čo to je, tak treba povedať, že hlásanie evanjelia je hlásanie radosti zo života v mene či v moci Ježiša Krista, a Duch Svätý je jeho konanie v nás.

Keď v tomto prípade uveríme, tak nie jednému človekovi (napr. kňazovi), keď silno milujeme, tak nie preto, že sme sa zavesili na nejakého človeka, a keď sa nevzdávame svojej nádeje, tak nie preto, že všetko čakáme od toho človeka. Ten človek, napríklad niekto ako Pavol, nám len udrie na tú správnu strunu, na to správne miesto v nás, kde sú ukryté naše najhlbšie túžby a vízie. Tie túžby sú vždy túžbami po láske, slobode, radosti. Moc, ktorá nás opantá, aby sme svoje túžby upäli na nehodného človeka, je moc zo zlého. Ale moc, ktorá nás opantá tak, že my s nadšením zistíme: som milovaný, som slobodný, mám radosť, hoci ma bijú ako kresťanov v Solúne, taká moc je moc z Kristovho Ducha Svätého.

Poznám osobne viacerých ľudí, s ktorými sa stretávam každú nedeľu v kostole. Mnohí z nich boli kedysi ako Solúnčania pred krstom. Žili lepšie či horšie svoje životy, ale potom stretli niekoho z cirkvi, a po istom čase sa z osamelých stali blízki, zo smutných radostní, z ubitých slobodní ľudia. Tu spolu s Pavlom poviem: Nie je to iba v slovách, je to z moci Ducha Svätého. Martin Luther vo svojej mladosti hľadal úpenlivo záchranu v cirkvi až tak, že konal všetky možné pobožnosti, aby si záchranu pred Bohom zaslúžil. Predsa bol nešťastný. Keď ako profesor vykladal listy apoštola Pavla, však pochopil, že jeho Boh nie je Bohom, ktorého treba dobýjať ako opevnený hrad, ale on sám je hradom prepevným, v ktorom človek nájde domov a bezpečie. Vtedy si zmenil meno z rodného Luder na grécke Eleutherios, skrátene Luther čiže oslobodený. Prečo to pred 500 rokmi neskončilo lepšie než rozchodom – ako on hovoril – s pápežskou cirkvou, je pre nás stále otvorená otázka. O tom možno nabudúce. Nastálo však platí: deľme sa o radosť z viery, silu lásky a spoločnú nádej!