Homília - 1.10.2017

Po tieto dni je najväčšou udalosťou v slovenskej cirkvi blahorečenie saleziánskeho kňaza Titusa Zemana. Vo svetovej cirkvi tento týždeň vyvolala rozruch celkom iná udalosť. Asi 70 kňazov a laikov obvinilo pápeža Františka z heretických názorov, z vážnych omylov vo viere. Mnohí ľudia si správu o tomto obvinení všimli, ale väčšina vôbec nerozumie, o čo ide. Nejde o to, že pápež je nekritizovateľný a ani o to, že zvolený spôsob kritiky je neslušný. Podstatné je, ako chápeme vieru a učenie viery. Na jednej strane je chápanie, podľa ktorého je učenie viery uzavreté, nemenné, a to aj pri riešení konkrétnych problémov, a na druhej je chápanie, ktoré v učení viery vidí vývoj a podporuje potrebné zmeny.

Pri dnešnom čítaní z Listu Filipanom sa nám mohlo zdať, že apoštol nehovorí o viere, ale o porozumení medzi kresťanmi. Ak v 1. kap. listu naznačil, že niektorí kresťania hlásajú Krista zo žiarlivosti a hašterivosti, v 2. kap. žiada: nerobte nič z nevraživosti a pre márnu slávu. Keď sa dnes ľudia dopočujú o závisti či karierizme v cirkvi, povedia: Nečakal som, že sa to vyskytuje aj medzi vami: žiarlivosť, spory, túžba po moci... Áno, vyskytuje sa to medzi kresťanmi, aj medzi kňazmi, a bolo to tak už na začiatku. Aj preto Pavol vyzýval k opačnému konaniu: Ak jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, srdce a zľutovanie, tak zmýšľajte rovnako, milujte rovnako, nežiarlite na seba, ale zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš (Fil 2,1-5). Akoby to bol jeden veľký Pavlov vzdych – ak sa snažiť o niečo, tak o toto!

Zmýšľajte tak, ako Kristus... Ale čo to je, čo si pod tým predstaviť? Zdalo by sa, že ide o Ježišov príklad, ktorý si máme vziať za vzor. Ako sa však od Ježiša poučiť, keď podľa dnešného evanjelia popredným náboženským predstaviteľom Izraela predhodil, že korupčníci a prostitútky ich predídu do Božieho kráľovstva? Povedal to o tých, ktorí a ktoré uverili Jánovi Krstiteľovi. Titus Zeman prevádzal mladých nábožných mužov cez hranice, aby mohli študovať za kňazov, Ježiš prevádzal hriešnikov a hriešnice do Božieho kráľovstva. Poučoval Ježiš hriešnikov, aby sa polepšili? Skôr poukazoval na to, že aj hriešnik sa zmení, ak stretne naozaj spravodlivého, ako bol Ján Krstiteľ. On sám šiel ešte ďalej. Boh konal v ňom a ľudia zažili Boha cez Ježiša ako milujúceho Otca, ktorý trpezlivosťou a milosrdenstvom odomyká uzavreté srdcia a vchádza do nich. Keď vojde, zbaví ich smútku a strachu a zažne v nich radosť a nádej. Tu nejde o morálne poučenie, ale o posvätenie človeka, o sväté objatie. Slovenský preklad Pavlových slov, že zmýšľajte tak, ako Kristus, sa dá presnejšie preložiť formuláciou: Zmýšľajte medzi sebou, ako to zodpovedá životu v Ježišovi Kristovi. Teda nejde o to: Rob ako Kristus, ale konaj podľa toho, že v tebe je Kristus, že žiješ v ňom.

Teologicky sa povie, že najprv je mystagógia (zasvätenie), potom morálka (konanie). Je to ako medzi snúbencami; najprv je zasnúbenie, potom vernosť. Nie je najprv skúška, či si dobrý, a potom odmena, že sme na seba dobrí. Vernosť je následkom zasnúbenia a zasnúbenie je dôsledkom milujúceho oslovenia. Kresťanstvo je viera, kde je najprv zasnúbenie, odovzdanie sa do lásky, dokonca tej Božej. Kto sa v nej nachádza, môže zmýšľať a konať, ako to zodpovedá tomu, že žije v Ježišovi Kristovi. Preto aj Pavol vo svojom liste neopisuje vieru pomocou rôznych čností a dobrých skutkov, ale zdôrazňuje spoločenstvo kresťanov v láske a Duchu.

Kto chápe kresťanskú vieru tak, že najprv vidí súbor mravných poučení, ten chodí s vierou ako s pravítkom a meria ľudí, do koľko metrov či centimetrov vieru zachovávajú. Kto však vieru chápe ako spoločenstvo s tým, ktorý nás ľúbi, prežíva vieru ako hostinu, na ktorej sme obdarovaní a sami radi dávame i prijímame. V roku 1950 si Titus Zeman myslel, že je dôležité, aby mladých mužov dostal za hranice a stali sa tam kňazmi. Neskôr sme v našej cirkvi dospeli k tomu, že jedinou možnosťou nie je odchod za hranice, a tak popri tom, čo cirkev robila na verejnosti, rozvinuli sa v skrytosti všetky potrebné činnosti až po tajné svätenia kňazov. Aj to bol vývoj a zmena v chápaní viery. Podobný vývoj sa deje stále vo všetkých oblastiach. Pápež František vo svojom dokumente o rodine Amoris laetitia odmieta ľudí deliť ako šachové figúrky na bielych a čiernych. V mene Ježiša podáva ruku každému a nepokladá za hriešnika toho, ktorý ju rád prijme. Pápežovi kritici takéto konanie označujú za heretické. Komentovať to len tak, že taká kritika je neslušná, je málo. Ak si to niekto nevšimol, tak treba povedať, že pápež František prv, akoby niečo povedal a napísal, dal možnosť vyjadriť sa každému človeku, potom nechal biskupov a teológov diskutovať, potom hlasovať, a ako učenie viery predstavil to, čo bolo odsúhlasené dvojtretinovou väčšinou.

Kto dnes za toto napáda Františka, napáda podstatu cirkvi ako spoločenstva, ktoré sa spolu modlí, rozpráva a koná v láske a Duchu. Buďme preto vďační za hrdinov viery z minulosti, ale vnímajme najmä výzvy prítomnosti a chráňme si vieru ako živý dar Boha, ktorý je sám vždy nový, nanovo oslovujúci a milujúci.