Homília - 24.9.2017

Dnešnú dobu označujú odborníci na ľudské správanie za dobu vizuality, dobu obrazov. Tým sa chce povedať, že čoraz väčšiu úlohu zohrávajú obrazy a čoraz menšiu texty. Mladí ľudia málo čítajú, zato veľa pozerajú a obrázky si radi posielajú. Stalo sa bežným, že nie je dôležité, aký si, ale ako si „videný“. Očakávaná víťazka dnešných volieb v Nemecku bola ochotná ísť do televíznej diskusie so svojím oponentom len raz, ďalších sa odmietla zúčastniť. Poradili jej, že tým nič nezíska, ale veľa môže stratiť. Na druhej strane sú politici (nehovoriac o rôznych zabávačoch), čo by boli v televízii aj každý deň, hoci len tárajú. Kresťanstvo, zvlášť katolícke, neodmieta obrazy, skôr naopak. Naše kostoly (podobne pravoslávne) sú plné obrazov a dôležití sú aj tzv. Boží prostredníci, kňazi, biskupi, pápež i ďalší hlásatelia viery. Je to takto správne, nezacláňajú niekedy aj kňazi samotného Boha, neupozorňujú viac na seba ako naňho?

Vždy záleží na tom, o čo komu ide. Dnes sme pri nedeľných bohoslužbách začali čítať úryvky z Listu apoštola Pavla Filipanom. Apoštol hovorí veľmi osobne. Temer by sme povedali, že sa chváli, keď píše: Kristus bude oslávený v mojom tele, nech to so mnou akokoľvek dopadne. Všetko bude pre mňa ziskom. Budem šťastný, ak zomriem, lebo budem v nebi s Kristom, ale rád budem aj pracovať pre ľudí... Nenamýšľal si Pavol príliš, nedával sa moc do popredia? Jeho pozíciu vysvetľuje veta, ktorá tiež znie zvláštne: Pre mňa žiť je Kristus. Preto povie, že i zomrieť je zisk, ak zomrieť značí byť s Kristom. Ale zmysel to má len vtedy, ak žiť značí myslieť a konať podľa Krista. V tejto súvislosti Pavol aj filipským kresťanom adresuje napomenutie: Žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu.

Keď o našej vizualizácii a prezentácii premýšľame, záleží vlastne na tom, či zviditeľnená vec, udalosť či človek ukazujú len sami(y) na seba, alebo na niečo, niekoho, čomu – povedané s apoštolom – žijeme i zomierame. Keď dnes slávi Dobrovoľný hasičský zbor v našej obci svoje významné výročie a z tejto príležitosti jeho členovia sú slávnostne prítomní na sv. omši so svojou zástavou, asi nikomu nenapadne otázka: Čo sa tu ukazujú? Je jasné, že ukazujú na svoju službu pri zachraňovaní životov a majetku ľudí v našej obci, ako aj na mnohých svojich členov (aj zomrelých), ktorí tejto službe záchrany venovali svoje sily a čas.

Apoštol Pavol svoj list do mesta Filipy písal z väzenia. Mesto sa nachádzalo v Macedónsku, v dnešnom Grécku. Okrem domácich ho obývali vyslúžili rímski vojaci. Židov tam bolo málo. Pavol navštívil mesto v r. 50/51 a založil tam kresťanské spoločenstvo. List napísal asi v r. 56/57 z väzenia v Efeze. S Filipanmi mal Pavol dobré vzťahy. Listom sa chcel poďakovať za pomoc a zároveň nechcel, aby sa jeho priatelia príliš nad ním trápili. Aj preto píše – ak nie rovno, že sa má dobre – to podstatnejšie: Má to zmysel. Všetci vo väzení a vo vládnej budove vedia, že ma väznia pre Krista. Našich kresťanov to povzbudilo nebáť sa a ohlasovať evanjelium... Zaujímavá je Pavlova poznámka, že jedni hlásajú Krista z lásky, iní však z hašterivosti a neúprimne. Akoby naznačoval, že niektorí si chcú do Pavla kopnúť a ukázať, že to ide aj bez neho! Pavol píše, že mu to nevadí, len nech sa zvestuje Kristus (Fil 1,18).

Z tejto skúsenosti prvých kresťanov plynie jasné poučenie, že každú dobrú vec, verejnú službu, politickú prácu, občiansku angažovanosť (aj hasičstvo, šport, sociálnu pomoc) a zvlášť prácu v cirkvi nesmieme zneužiť na oslavu seba, prezentáciu seba. Na druhej strane platí, že všetkým týmto činnostiam musíme dať svoju tvár. Pavol by povedal, že svoje telo. Predstavme si, že nejaký kňaz je vo farnosti obľúbený. Prečo by sme to niekomu vyčítali? Povieme skôr: chvalabohu! Vyčítajme vtedy, ak by si niekto obľubu u ľudí lacno kupoval. Dôležité je, aby obľuba pochádzala zo zvestovania Krista a jeho evanjelia. Osobne nepoznám veľa kňazov, ktorí by si u ľudí lacno naháňali obľubu. Skôr vidím opačný problém. Mnohí ani nevedia či nechcú zvestovať evanjelium. Namiesto evanjelia dávajú pocítiť len svoj úrad. V jednej farnosti bol hlásiť krst druhého dieťaťa mladý otec. Je aj sobášený v kostole. Po návšteve farského úradu telefonoval rodine, že krst asi nebude. Kňaz v kancelárii ho začal skúšať Desatoro a mladý otec to nezvládol. Niežeby nevedel, ale nebol na to pripravený. Povieme si, že každý by mal vedieť Desatoro. Ale porozprávať sa o živote a v rámci toho aj o žití Desatora je predsa dôležitejšie ako čosi odrecitovať.

Vo farnosti Blumentál bol v 90. rokoch minulého storočia farár, ktorý každú stredu pozýval všetkých záujemcov (rodičov) o krst ich detí na prípravu. Všetkých, viac i menej veriacich, všetkých, čo prejavili záujem. Vedel, že mnohí nevedia ani Desatoro, ani Verím, ba ani Otčenáš. Ale nikomu nepovedal, že krstiť dieťa nemôže. Na záver povedal len toľko: Kto sa teraz cíti na to, aby svoje dieťa dal pokrstiť, nech príde za mnou a dohodneme termín. Pýtali sme sa ho, či boli aj takí, ktorí sa necítili. Vraj takí boli vždy jeden, dvaja či traja z asi 50 prítomných. On nikdy nikomu nepovedal, že nemôže. Nechal to na ich rozhodnutie.

Aj týmto prístupom zvestoval Krista. Samozrejme cez seba, cez svoju tvár. Inak to nejde v žiadnej oblasti. Nehanbime sa za to, ak nás chvália, že slúžime dobrej veci. Radšej zaskočme za tých, ktorí to medzi nami nechcú či nevedia. Ako povedal apoštol: Len nech naše konanie zodpovedá Kristovmu evanjeliu!