Homília - 10.9.2017

Na sviatok Narodenia P. Márie čítame zo Sv. písma úryvok z Listu apoštola Pavla Rimanom. Apoštol na tomto mieste optimisticky píše: Milujúcim Boha, tým, ktorých Boh povolal, všetko slúži na dobré. Toto Pavlovo vyjadrenie je ešte zaujímavejšie, ak si pozrieme, o čom píše pár riadkov vyššie. Tam totiž píše, že vzdycháme a trpíme s celým stvorenstvom (Rim 8,22-23) a že vo svojej slabosti sa ani nevieme modliť (Rim 8,26). Podľa apoštolovho výkladu nemusí P. Mária vylepšovať Božie zámery, ale Boh sám vylepšuje našu ľudskú situáciu, on sám odpovedá na naše vzdychanie, jeho Duch prichádza na pomoc našej slabosti a on sám sa prihovára za nás.

Pravda, sú tu podmienky. Všetko slúži na dobré tým, ktorých Boh povolal a ktorí ho milujú. Môžeme sa pýtať: A je aj niekto taký, koho Boh nepovolal? Pavol píše o povolaní, ktoré sa uskutoční tým, že budeme mať účasť na podstate a podobe Božieho Syna, pričom on je prvorodený medzi mnohými bratmi a sestrami. Ak podľa Genezis 1,27 stvoril Boh človeka na svoj obraz, tak každý je povolaný pridať sa k Božiemu Synovi, prvorodenému medzi nami, ktorý toto určenie prvý realizoval. Každý je povolaný, ale nie každý odpovedá. Teológ Karl Rahner hovorieval, že milosť máme vo forme ponuky. Nik nie je nepovolaný, že však niekto je povolaný, dá sa poznať podľa našej odpovede. Štandardnou odpoveďou na Božie oslovenie je odpoveď krstu, pokristovenia čiže realizácie našej ľudskosti podľa Ježiša Krista.

Pokrstení majú byť v ľudstve znamením Božieho povolania a odpovede naň. Svoju odpoveď Bohu však vždy žijeme v istom napätí medzi obsahom a formou. Ak je naše cirkevné kresťanstvo formou, tak obsahom je milovanie Boha a láska k jeho vôli, ktorú každý hľadajúci človek poznáva rozličným spôsobom (preto Rahner kedysi hovoril o tzv. anonymných kresťanoch). P. Máriu nemôžeme zaradiť medzi pokrstených v dnešnom cirkevnom zmysle, ale určite ju počítame medzi povolaných, ktorí Bohu dávajú odpoveď svojou láskou. Potom v našich náboženských predstavách Mária nestojí medzi nami a Bohom, ale kráča s nami na spoločnej ceste, aby sme dali Bohu našu zmysluplnú odpoveď.

Zdá sa, že niektoré mariánske sviatky vznikli ako istá reakcia na pocit ohrozenia. V našich stredoeurópskych dejinách išlo pred stáročiami najmä o turecké (islamské) ohrozenie. V krajinách strednej Európy, ktoré zažili komunizmus, je dnes opäť mocne vnímané islamské ohrozenie, a medzi konzervatívnejšími katolíkmi je spojené aj s pocitom liberálneho ohrozenia. Podľa ich presvedčenia liberáli dnes organizujú rozklad tradičnej rodiny, tradičného kresťanstva a našich národných identít, preto vraj pomáhajú aj islamskej migrácii v Európe. Takto videné ohrozenie vyzerá dosť podivne, ale situácia dnešného sveta je zložitá, sociológovia hovoria o tzv. „tekutých realitách“. Osobne sa obávam, že ak Rahner aj medzi ľuďmi mimo kresťanstva predpokladal dobrú vôľu a anonymné kresťanstvo, v súčasnom cirkevnom kresťanstve jestvuje anonymné pohanstvo či anonymný ateizmus. Predstavujú ho tí, ktorí nevnímajú Božie oslovenie, ale len vlastné obavy a strach. Tento nepriznaný ateizmus či pohanstvo medzi kresťanmi pokladám dnes za naše najväčšie ohrozenie.

Mám jedného kolegu, ktorý raz navštívil pútnické miesto La Salette v Savojských Alpách. Je tam kláštor, v ktorom našiel poľské rehoľné sestry. Pýtal sa ich, čomu sa venujú, čo tam robia. Odpovedali, že podľa výzvy P. Márie sa modlia, aby zadržali trestajúcu ruku Božiu, nech nedopadne na hriešny svet. Ten kolega im na to povedal: „A vy neviete, že tá ruka na nás nedopadne, lebo sa dala pribiť na kríž?“

Na sviatok Narodenia P. Márie sme pozvaní obnoviť sa vo vedomí svojho pravého povolania. Spolu s Máriou a všetkými veľkými svedkami Božej lásky máme mať účasť na podobe Božieho Syna a realizovať ju našou neustrašenou láskou. K tomu sa vzájomne povzbuďme a posilnime!