Homília - 3.9.2017

Vo februári tohto roku pápež František vydal dekrét o mučeníctve Titusa Zemana, saleziánskeho kňaza. V sobotu 30. 9. 2017 budeme v Bratislave sláviť blahorečenie tohto mučeníka za duchovné povolania. Titus Zeman sa narodil 4. 1. 1915 vo Vajnoroch. 23. 6. 1940 prijal v Turíne ako salezián kňazskú vysviacku. Vrátil sa na Slovensko a pôsobil v Bratislave, Trnave a Šenkviciach. Don Titus bol mužom činu i mužom modlitby. Hĺbka a stálosť jeho viery musela prejsť tvrdou skúškou. Keď komunisti zatvorili semináre a uväznili rehoľníkov, Titus Zeman prišiel s myšlienkou pomôcť kandidátom kňazstva doštudovať v zahraničí. Poznal nebezpečenstvá spojené s prechodom ostro stráženej hranice, ale vyšší cieľ mu dodával silu uskutočniť svoj plán. Dvakrát sa prechod cez hranice podaril. Pri treťom pokuse však dona Zemana a ďalších členov výpravy zatkli. Vypočúvali ho a mučili. Počas bezmála šesťdesiatich výsluchov mu spôsobovali veľké bolesti, ponižovali ho a týrali. 22. 2. 1952 napokon Titusa Zemana odsúdili na 25 rokov väzenia. Po 13 rokoch mučivého väznenia bol v roku 1964 so zničeným zdravím podmienečne prepustený. V civilnom zamestnaní pracoval ako skladník. Následky mučenia, ktoré vo väzení podstúpil, spôsobili jeho predčasnú smrť 8. 1. 1969. Už na jeho pohrebe ho vtedajší tajný provinciál saleziánov, don Andrej Dermek, nazval mučeníkom.

V súčasnosti žijeme v čase slobody, za ktorú iní v minulosti draho zaplatili. Naša doba je poznačená krízou rozhodnutí. Ľudia dnes nechcú robiť kroky, ktoré zaväzujú na celý život. Chceme všetko, čo sa ponúka vyskúšať. Okolo seba vidíme neochotu sľúbiť manželskú vernosť, obavu zasvätiť sa večnými sľubmi či natrvalo prijať kňazskú službu. Príbeh Titusa Zemana je v týchto časoch symbolom rozhodne daného a obetavo dodržaného slova. Povedané s pápežom Františkom don Zeman je výzvou pre všetkých, čo len „polihujú na gauči", aby vstali a nabrali odvahu k vyšším cieľom.

Pozývame vás na slávnosť blahorečenia Titusa Zemana do Bratislavy - Petržalky v sobotu 30. 9. 2017. Miestom trvalého uctievania jeho telesných pozostatkov sa stane Kostol Sedembolestnej P. Márie vo Vajnoroch. V deň blahorečenia začneme aj prípravu na Národné stretnutie mládeže, ktoré bude o rok v Prešove. Nech nás príklad nového blahoslaveného vedie k odvážnej vernosti evanjeliu Ježiša Krista, aby príbehy svätých neboli len pohľadom do minulosti, ale najmä povzbudením  ku konkrétnemu konaniu dnes i v budúcnosti (biskupi Slovenska).

Naši biskupi dali vo svojom liste príbeh Titusa Zemana do protikladu k súčasnému spôsobu života, keď je podľa nich rozšírená neochota zaviazať sa pre niečo dôležité na celý život. Výslovne spomínajú manželstvo, rehoľné sľuby a kňazskú službu. Ak dáme bokom úplne povrchných ľudí, ktorým „nič nie je sväté“, osobne sa mi nezdá, žeby dnes ľudia nechceli rozlišovať, čomu v živote treba byť verný a čomu nie. Normálny človek rozlišuje, že jedno je zmeniť prácu, zamestnanie, miesto bydliska či politickú stranu, a niečo celkom iné je zmeniť manžela, manželku, priateľov, náboženstvo či kňazské a rehoľné povolanie. Avšak aj v tých celoživotných voľbách, ako sú naše povolanie a životný stav, jestvuje určitý vývoj. Aj chápanie manželstva či kňazstva sa vyvíja. Niektorí práve preto, že časom viac pochopia podstatu svojho životného povolania, dospejú k potrebe zmeny. Nechcú napríklad len vydržať v manželstve, chcú žiť skutočné manželstvo. Pri každom cirkevnom sobáši kladie kňaz otázky: Je vaše rozhodnutie slobodné a úprimné; ste rozhodnutí v úcte a láske žiť po celý svoj život? Teda nejde o hocijaký celoživotný záväzok. Sloboda, úprimnosť, úcta a láska sú nutnými podmienkami takého zväzku či záväzku.

V Katolíckych novinách zo dňa 20. 8. 2017 bol článok o Jurajovi Törökovi, slovenskom kňazovi, pôsobiacom už dlhé roky v USA. Aj jemu pomohol Titus Zeman dostať sa r. 1950 cez hranice. Juraj Török formuluje svoje životné poznanie: Mojím snom bolo oslobodiť sa od otroctva a nájsť cestu k slobode. Prešiel som viacerými skúsenosťami, kým som zistil, kam patrím a čo je moja osobná identita. Našiel som svoju cestu, aby som s pomocou Boha mohol uplatniť dary, ktoré mi dal. Török sa v mladosti chcel stať kňazom, ale páči sa mi, ako to hovorí. Nieže za každú cenu sa chcel stať kňazom, ale chcel nájsť cestu k slobode, osobnej identite a uplatneniu darov od Boha. Poznám veľa slovenských kňazov, ktorí navonok z rôznych dôvodov nevykonávajú svoje povolanie. Nepoznám však medzi nimi ani jedného, ktorý by sa zriekol svojho kňazského povolania. Na druhej strane poznám veľa kňazov, ktorí pracujú vo farnostiach, ale práca ich nebaví a ľudia ich nezaujímajú. Nie je také jednoduché posúdiť, čomu presne zostať verný po celý život. Iste platí výzva nepolihovať na gauči. Titus Zeman bol človek, ktorý vedel strhnúť mladých ľudí, aby našli svoj veľký ideál a nevzdali sa ho. Kde sú dnes podobní ľudia? Kto nás nadchýna dnes v našej cirkvi?

Apoštol Pavol v úvode 12. kapitoly Listu Rimanom napísal, aby sme sa neprispôsobovali svetu, ale svoje telá dávali Bohu ako obeť, ako duchovnú službu. Kresťan neobetuje Bohu veci ani zvieratká, neschováva sa ani za tzv. zbožné skutky, ale obetuje svoje telo. Čo sa tým myslí? Azda sa bičovať či trpieť ako zbitý pes a vydržať v nejakom záväzku aj za cenu seba ponižovania, straty sebaúcty a slobody? Pre kresťana sa obetou môže myslieť iba jedno: Ísť za snom lásky a slobody a uskutočňovať ho vo svojom tele, v konkrétnom príbehu svojho života, v poctivom myslení a konaní uprostred tých, s ktorými nás Boh a život spojil.