Homília - 27.8.2017

21. nedeľa cez rok (A)
Rim 11,33-36
Autor: Karol Moravčík

Čítal som raz židovský vtip o rabínovi, ktorý si rád vypil. Často sa niekde zabudol a vracal som domov až nadránom. Keď ho žena počula buchotať, zobudila sa, a keď otvoril dvere, vyčítavo mu hovorila: Čo si ty už len za človeka, že nevieš nájsť rovnú cestu domov! Rabín mal na to odpoveď: Cesty Pánove sú nevyspytateľné, a odo mňa biedneho človeka chceš, aby som poznal, kade mám ísť? Vtipy sú založené zväčša na tom, že nejakú tému dajú do nových súvislostí. Rabínova žena očakávala, že jej muž bude dodržiavať základný poriadok, že bude poznať rovnú cestu domov. Podobne od Boha ľudia očakávajú, že garantuje poriadok – že slnko bude vychádzať a zem sa točiť. V židovskej náboženskej tradícii ide ešte o čosi viac: Boh garantuje zmluvu so židovským ľudom, dáva mu status vyvoleného národa.

Keď apoštol Pavol napísal vety: Aké nepochopiteľné sú Božie súdy a nevyspytateľné jeho cesty a kto poznal Pánov zmýšľanie (Rim 11,33-34), nebol za tým jeho povzdych, ale vďačnosť. Boh neospravedlňuje cestu hriešnika z krčmy, ale na našu neveru odpovedá svojím milosrdenstvom. Neverou apoštol nemyslel hocijaké hriechy, ale uzavretosť väčšiny Židov pred prijatím Ježiša ako Mesiáša. Táto uzavretosť mala za následok nepochopenie zmluvy s Bohom a jej prekrútenie. Židovský ľud sa nestal vyvoleným, aby oslavoval sám seba, ale aby poslúžil Božím plánom a jeho vôli zachrániť všetkých ľudí. Ak však predáci židovského národa, kňazská a náboženská elita, nechceli vidieť a poznať, čo Boh zjavil v Ježišovi, Boh využíva ich neveru, aby prejavil milosrdenstvo podceňovaným pohanom.

Apoštolovo uvažovanie nie je pre nás ľahké rozlúštiť. Oplatí sa opätovne pripomenúť, že jeho list je vlastne prednáška, v ktorej reaguje na ostré spory medzi Židmi v Ríme – tými, ktorí Ježiša za Mesiáša prijali, a tými, ktorí to odmietli. Pavol vo svojich listoch je často veľmi kritický na svojich rodákov, na farizejské poňatie náboženstva a zmluvy, keď spravodlivosť vyznievala ako výsledok ľudského výkonu a nie Božej milosti. V 11. kapitole Listu Rimanom však apoštol chce židovstvo brániť ako koreň, od ktorého sa nemožno odrhnúť. Zjavne reagoval na tendencie medzi rímskymi kresťanmi – ak naši rodáci odvrhli Krista, ani my ich nepotrebujeme; viac nič židovské, stačí Ježiš! V tomto ohľade však Pavol nesúhlasil: Ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti... nie ty nesieš koreň, ale koreň teba (Rim 11,17-18). Inak povedané, nejde o politické židovstvo, ani nejde o zatvrdnutých náboženských predstaviteľov, ide o korene kresťanstva. A tie sú v teologickom chápaní židovské. Ježiš je pre nás Kristom, lebo je naplnením príbehu Boha s ľuďmi, ktorý začal s Abrahámom, pokračoval Mojžišom a všetkými prorokmi. Je naplnením príbehu, v ktorom sa Boh aj v čase Starého zákona prejavoval ako milostivý a milosrdný. Preto Pavol povie, že koreň nás naďalej nesie. Nie proti Židom, ale pre našu a ich spásu.

Moderný svet sa zrodil pod heslom rozumu. Osvietený rozum sa v európskej kultúre približne od polovice 18. stor. začal klásť do opozície k údajne temnému náboženstvu. Všetky hriechy sveta sa vysvetľovali ako nedostatok rozumu. Ak budú ľudia rozumnejší, nebudú hrešiť. Tieto predstavy sú podnes rozšírené medzi sekulárnymi liberálmi. Stačí si všimnúť súčasné kampane proti rôznym klamstvám v médiách (tzv. hoaxom). Náboženstvo, zaiste, môže byť temné, ale rozum je zasa často bezmocný. Učiteľka, ktorá nedá najavo svojim žiakom, že ich má rada, napriek spoľahlivým vedomostiam, ktoré učí, napokon nebude veľmi úspešná. Ešte iný problém je, že rozumní ľudia často radi slúžia moci a mocným. Príkladov aj z nedávnej histórie je dosť. Na Slovensku sme po r. 1990 mali opakovane problém, že ľudia volili tzv. populistov. Predstavitelia liberálnych i konzervatívnych strán týmto voličom dávali najavo svoje pohŕdanie: Je to mienka krčmy, hovorili. Ja som na to reagoval postrehom: Dajte ľuďom najavo, že vám na nich záleží, že ich máte radi, nie že ich máte za sprostých! Politici, ktorí nedajú najavo občanom, že ich majú radi, nemôžu byť úspešní.

Tadeto cesta nevedie, vedel už Pavol. Mnohí sa budú čudovať, ak poviem, že problémy, ktoré máme s cirkvou a kresťanstvom v Európe, máme najmä preto, že sme málo „židovskí“. Naši teológovia to kedysi pomenovali ako spor Atén a Jeruzalema. Bývalý pápež Benedikt XVI. mal v mnohom pravdu, keď chválil dedičstvo rozumu (Atén) a poukazoval na jeho súčasné relativizovanie. Predsa tadeto cesta neviedla. Liberálne médiá nachytali cirkevných predstaviteľov nie na nedostatku rozumu, ale na nemorálnosti vo vzťahu k ľuďom i peniazom. Preto pápež František nekáže o zvrhlosti rozumu, ale pýta sa na zranenia a ponúka radosť evanjelia (Jeruzalem).

Duch, ktorý vládne v západnej cirkvi, je naozaj priveľmi duchom poriadku, vypočítateľnosti a rozumu, nie viery, proroctva a milosrdenstva. Chceme ako tá rabínova žena, aby bol rozum a poriadok. Nič proti tomu, ale aj alkoholická či iná závislosť sa nedá liečiť rozumom. Ide o boj s mocou zla, v ktorom sa niekedy dá vyhrať len tak, že sa zomrie – obrazne alebo i doslova. Kresťanstvo je preto menej o rozumnom vylepšovaní a viac o novom narodení. Musíš sa znova narodiť (aby si prestal byť farizejom), povedal raz Ježiš Nikodémovi (Jn 3,3-7). To isté musel zažiť Pavol sám: Uveriť, že je niekto, s kým sa dá žiť, milovať a byť milovaný. To je naša skúsenosť s nevyspytateľnými cestami Božími.