Homília - 20.8.2017

Pavlovi by sme azda mohli pripomenúť jeho vlastnú minulosť, keď ako mladík prišiel do Jeruzalema, aby sa tam v škole farizejov vyučil za ortodoxného Žida (a následne pomáhal prenasledovať kresťanských Židov). Prečo to vtedy nevidel inak? Ak by sme sa ho mohli spýtať, asi by odpovedal, že odvtedy, ako ho stretol Ježiš Nazaretský ako Bohom vzkriesený Kristus, prezrel a pochopil, na čo boli dobré všetky tie tradície a zákony – aby Izrael ako Boží ľud prijal zjavenie Boha v Ježišovi. Opäť by sme sa ho mohli pýtať, prečo sa potom diví, že ostatní to nepochopili, ak vzkrieseného Krista nestretli. A on by zasa odpovedal: Ale stretli, mali možnosť stretnúť, lebo zjavenie Krista nie je utajené! Deje sa aj pomocou apoštolského hlásania, a to nie je poučovaním, ale uvádzaním, zasväcovaním do zjavenia. Ako keď dobrý učiteľ neodovzdáva žiakovi iba poznatky, ale brnká mu na strunu, rozoznie ju či naladí, aby ten žiak postupne sám chápal, objavoval a vedel.

Pavol sa „židovskej“ téme venoval aj v ďalších častiach svojho listu. Dnes sa pri nedeľnom čítaní preskočila 10. kapitola a z 11. kapitoly sme čítali málo pochopiteľné slová: Ohlasujem evanjelium pohanom, aby som takto vzbudil žiarlivosť svojich pokrvných a zachránil z nich aspoň niektorých... (Rim 11,14). Potom sa Pavol pustí do divných teologických kľučiek, keď povie, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov (Rim 11,25). Napokon zdôrazní, že Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (Rim 11,29) a získanie Božieho milosrdenstva pre pohanov označí za dôsledok nevery Židov: Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval (Rim 11,30-32).

V tomto sa je naozaj ťažko vyznať. Ale je za tým aj konkrétna skúsenosť. Apoštoli a prví židovskí kresťania na začiatku neplánovali oslovovať pohanov. Napokon, temer nič od nich nečakali, podobne ako podľa dnešného evanjelia ani Ježiš temer nič nečakal od kanaánskej ženy (Mt 15,21-28). Ale núdza ich naučila – a objav viery na strane pohanov. Keď boli židovskí kresťania odmietaní vlastnými, postupne odchádzali do emigrácie. Pavol vyrástol v pohanskom prostredí, kde Židia žili v menšine, ale ako apoštol opakovane aj on skúšal, čo sa dá so Židmi dosiahnuť (mali predsa tradíciu, Bibliu, zákon a bohoslužby!). Kam zašiel Pavol najskôr, keď prišiel do nového mesta? Šiel do synagógy. Občas sa mu tam podarilo niekoho osloviť, častejšie ho vyhodili alebo dostal po hlave. Na prekvapenie (spočiatku asi aj preňho), osloviteľní evanjeliom boli (mnohí) pohania. Pyšní a sebaistí nečakajú na milosť a milosrdenstvo. Ani od ľudí, ani od Boha. Ľudia na dne, tí, ktorí sa stokrát sklamali, pritom sami dobre vedia o vlastnej biede a hlúposti – takí vedia oceniť, ak sa o nich niekto zaujíma. Pavol by sa o týchto „podradných“ ľudí azda možno tiež nezaujímal, ale donútili ho okolnosti: Židia nereagovali, (mnohí) pohania však áno. Všade vo väčších mestách vznikali kresťanské komunity, najprv v Malej Ázii, potom v Európe. Predpokladám, že aj Pavol s istým údivom sledoval, ako to funguje: Príde, dá podnet, osloví zopár ľudí, tí sa chytia, uveria a konajú viac-menej samostatne. Pavol môže povedať: Dostali Ducha tak ako my, koná v nich Boh veľké skutky svojej lásky ako v nás.

V našej cirkvi opakovane zisťujeme, že hoci máme bohaté tradície, náboženské zákony a bohoslužby, mnohí spomedzi tých, čo sa k viere úradne hlásia, sa nechytajú, nešíria radosť evanjelia, ale mračia sa na iných a šíria chlad a nepochopenie. Ako je to možné? Tak ako kedysi u Židov. Nestretli Krista, nezažili ho, presnejšie povedané, nehľadali ho. Prečo? Lebo majú svoje zákony, dogmy a normy. A to by nemala byť výhoda? Nie je, ak sa to berie ako podpora vlastnej pýchy a moci. Pápež František vo svojej záverečnej reči na synode o rodine dňa 24. 10. 2015 povedal, že evanjelium je pre cirkev živým prameňom večnej novosti, ale niektorí z neho robia mŕtve kamene, ktorými hádžu po druhých.

Neriešim, či zatvrdnutí katolíci prídu do neba. Reagujem na tých, čo hľadajú milosrdenstvo. Napokon, dávame si ho navzájom. Niekedy sám s prekvapením zisťujem, že hriešnici sa polepšujú, chorí sa uzdravujú, nemilujúci ľúbia... Zažili milosrdenstvo a sú vďační. Chráňme si prameň večnej novosti, a pokiaľ sa dá, vyhýbajme sa tým, čo hádžu kamene!