Homília - 13.8.2017

V 9. kap. Listu Rimanom, z ktorej sme dnes čítali, apoštol Pavol píše práve o tejto problematike. Píše o svojej veľkej bolesti, že jeho príbuzní, jeho rodáci by mohli byť prekliati a od Krista odlúčení. Dokonca napíše, že radšej by on sám bol takto prekliaty a odlúčený, ako by oni mali padnúť do takej situácie. Z Pavlových slov je zrejmé, že to veľmi osobne prežíval, keď mnohí Židia odmietali Ježiša ako Mesiáša. Problém sa týkal navyše aj kresťanských Židov, aj niektorých apoštolov, ktorí požadovali, aby pokrstení pohania prijali aj židovské zvyklosti a náboženské zásady. Z Pavlovho listu vnímame jeho veľkú bolesť nad touto situáciou, ale žiaden hnev či dokonca odvrhnutie neveriacich Židov. Naopak, Pavol to už ani nemôže silnejšie povedať: Ak oni majú byť prekliati, tak radšej ja, ak oni majú zhorieť, tak radšej ja, ak oni nemajú žiť, nech radšej ja nežijem.

Z historicko-teologického hľadiska sa oplatí pripomenúť, že apoštol napísal List Rimanom ako prednášku o tom, čo robí človeka spravodlivým pred Bohom (r. 57 po Kr.). Pavol dovtedy v Ríme nebol, ale chcel čoskoro tamojších kresťanov navštíviť. Vedel, že medzi rímskymi Židmi boli už pred 10 rokmi také spory, že sa to dostalo až k cisárovi, a ten vydal zákon o vyhnaní všetkých Židov z mesta, aby roztržky prestali (r. 49 po Kr.). V tom čase museli byť temer všetci kresťania v Ríme národnosťou Židia a spor o Krista sa vnímal ako židovský problém. Kresťanskí Židia otvárali dvere aj pohanom, bratali sa s nimi a dôraz kládli na vieru v Boha, nie na národnosť a tradície. Pavol sa to snažil podporiť a vysvetliť, že podstata židovskej tradície (Biblie) nespočíva v tom, že Židia majú zmluvu s Bohom podľa tela, teda ako národ, ale ako veriaci ľud Boží, teda podľa viery. Izraelom nie sú všetci, ktorí sú z Izraela (Rim 9,6), napíše v ďalšom riadku Pavol. A ešte ďalej: Nezáleží na tom, čo kto chce, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva (Rim 9,16).

Tu sa môžeme dostať k pochopeniu vzťahu medzi kresťanmi a Židmi a najmä k pochopeniu toho, o čo by nám malo ísť dnes. Keď veríme, že sme ako kresťania nový ľud Boží, to neznamená, že veriaci Židia tým ľudom už nie sú. Keď hovoríme o novej zmluve s Bohom, to neznamená, že Boh starú zmluvu zrušil. Boh nikdy nikomu ním dané slovo neruší! Skôr sa dá povedať: vylepšuje, novelizuje ho. Takto novelizoval Boh skrze Ježiša starú zmluvu a zahrnul do svojho milosrdenstva všetkých, čo uveria v jeho láskavé slovo. Preto sa nik nesmie vyvyšovať, ani Židia, ani kresťania. Nech sa nik nepýta, kto je lepší. Pýtajme sa však, čím sme oslovení a k čomu sme povolaní. Oslovení sme spolu, oslovení sme tak, ako bol Izrael Bohom oslovený. Ale tiež platí, čo pripomenul apoštol: Izraelom nie sú všetci, ktorí sú z Izraela. Oslovení Bohom sú všetci, ale nie všetci odpovedajú vierou. Nemá žiaden zmysel hádzať do jedného vreca všetkých Židov alebo Slovákov alebo Nemcov alebo kresťanov či katolíkov a ukazovať prstom: aha, akí sú... Nepáči sa mi, keď dnes niektorí naši kresťania so strachom hovoria, ako nás ohrozuje svetové židovstvo alebo islam. Iste, z politického hľadiska si všímajme, kto koná múdro, kto hlúpo a kto je nebezpečný. Ale predovšetkým sa učme od Ježiša. On sedel za jedným stolom aj s hriešnikmi a pohanmi. Dnes by sedel určite aj s moslimami a Židmi, s konzervatívcami i liberálmi. Samozrejme, za určitých podmienok. Tie nespočívajú v tom, že sa ten druhý stane takým, ako som ja. Ale v tom, že každý odloží svoju pýchu a pripustí, že Boh hovorí aj cez toho, ktorý je iný ako ja, že aj ten iný môže sa mi stať bratom a sestrou.

V dnešnej Európe sa mnohí obávajú príchodu ľudí s inou kultúrou a náboženstvom. Rozumní ľudia nevidia riešenie v tom, že sa okolo Európy bude stavať múr (ako má vraj vzniknúť medzi USA a Mexikom). Napokon sa to ani nedá. Riešením však nie je ani postoj, ktorým sa nedávno chválila jedna Slovenka vo Viedni žijúca tam s moslimským Kurdom: My svoje deti nenútime do ničoho, nech si vyberú, keď budú dospelí... Áno, ak je náboženstvo o tom, či jeme baraninu alebo bravčovinu, či pijeme kefír alebo víno, a či pri modlitbe tlčieme hlavou o zem alebo stojíme, tak je to jedno. Ak je však moje náboženstvo o tom, ako nájsť svoju vlastnú seba-hodnotu a uctiť si hodnotu iných, tak to jedno nie je.

Zdá sa mi, že jestvujú len tri možné pozície: priateľ, konzument a terorista. Každá pozícia má svoje podmienky. Priateľ ponúka otvorené srdce a dlaň, ale to isté aj požaduje. Konzument sa stará o svoje potreby a to isté očakáva od druhých. Terorista sa cíti byť inými ohrozený, preto sám ohrozuje. Asi nie je ťažké rozpoznať, akú pozíciu žil Ježiš. Pomáhajme si byť priateľmi ako on, učme sa s ním priateliť s Bohom i ľuďmi.