Homília - 30.7.2017

Niektorí známi, keď ma stretnú, pýtajú sa: Ako sa máte? Potom rýchlo povedia: Dúfam, že sa máte dobre... Akoby sa chcelo predísť odpovedi s opačným významom, akoby sa nepatrilo počuť: Prepáčte, nemám sa dobre. Myslím, že mnohí ľudia majú veľkú túžbu posťažovať sa, požalovať, azda aj hľadať riešenia, ale zväčša sa hanbíme, ostýchame. Klebetiť, to áno, to je časté, ale žalovať sa je zahanbujúce. Ale naozaj, ako sa máme? Ako sa máme osobne, ako sa máme ako kresťania, ako veriaci ľudia? Tu sa všetko ešte znásobuje. V tzv. nábožných kruhoch sa očakáva, že veriaci človek nemôže povedať: Nemám sa dobre. Veď verí v Boha! Áno, viera v Boha je veľká vec. Ona však nemôže byť sebaklamaním, nemôže byť lacnou útechou. Viera v Boha má byť veľkou formujúcou, premieňajúcou silou.

Apoštol Pavol v 8. kapitole Listu Rimanom píše, akí sme úbožiaci, aby o pár riadkov ďalej napísal, ako je nám dobre, ako nám všetko slúži na dobré. Hovorí tak o tých, ktorí milujú Boha. Apoštol svoje hodnotenie vystupňoval, keď píše, že všetko slúži na dobré tým, ktorých Boh predpoznal, predurčil, povolal, ospravedlnil, a napokon oslávil.

Ako to Pavol myslí? Keď si pozrieme predchádzajúce riadky jeho listu, vidíme, že Pavol píše o ľudskej existencii ako o živote v stonaní a vzdychaní. Ak je tu nejaká nádej, tak v tom, že Duch Boží vzdychá v nás, modlí sa v nás, že on sám vyslovuje naše starosti a túžby. Po týchto slovách Pavol prechádza do chváloreči na Boha, ktorý spôsobuje, že všetky naše trápenia nám slúžia na dobré. Aby sme s ním mohli súhlasiť, všimnime si, z akej pozície Pavol hovorí. To nie je nejaká lacná reč, to nie je ospravedlnenie každej bolesti, krivdy a ublíženia. Prejde niekoho auto, a my povieme, že Boh to tak zariadil? Ochorie niekto na vážnu chorobu, a my povieme: nevadí, Boh vie, na čo je to dobré? To by nebola viera, ale bezcitnosť. Pavol hovorí z pozície človeka, ktorý v mladosti horlil za Boha zákona a tvrdo jednal s ľuďmi, o ktorých sa nazdal, že sa od toho zákona odchýlili. Keď ho potom stretol Boh v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi, celkom mu to rozbilo jeho starý obraz o Bohu i človeku. Prestal sa vidieť v pozícii disciplinovaného vojaka, ktorý prichádza hlásiť, ako spĺňa všetky úlohy, a začal sa vidieť v pozícii dieťaťa, ktorého matka a otec držia v náručí. Všetko ti slúži na dobré, lebo si trvale v Božom náručí. Ježiš je ten, ktorý ťa našiel na ulici ako zatúlané dieťa a do toho náručia uložil. A Boží Duch je ten, ktorý vstúpil do teba a hreje ťa zvnútra ako láska.

Toto všetko si možno len navrávať, sugerovať. Pavol však hovorí z osobnej skúsenosti. Díva sa späť na svoj život a napríklad v 2. liste Korinťanom v 11. kapitole nehanbí sa porovnávať s inými autoritami v cirkvi a napíše: Znášate, keď vás niekto zotročuje, keď vás vyjedá, keď sa vás zmocňuje, keď sa povyšuje, keď vás bije po tvári (2 Kor 11,20). Pavol takto reaguje na urážky, ktorých sa mu dostalo, a pýta sa, o čo vlastne v cirkvi ide, ak sa jemu vytýka, čo urobil, a druhým sa toleruje zneužívanie. Aby svojim slovám dodal váhu, pripomenie, čo všetko prežil: Často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, od zbojníkov, od vlastných, od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, na púšti, na mori, medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote (2 Kor 11,26-27). Toto všetko nespomína preto, aby sa chválil, ale aby sa bránil, a najmä aby poukázal na Boha ako na toho, ktorý ho predpoznal, predurčil, povolal, ospravedlnil a oslávil. V tých udalostiach vidí spätne Božiu moc. Je viditeľná na jednotlivých udalostiach, ale nie je náhodná. Boh sa s nami nehrá. Nevolí jedného a na druhého zabúda. Dáva sa všetkým, čo ho milujú. Tým sa apoštolova predstava odlišuje od predstavy náboženských čudákov, ktorí si namýšľajú, že sú vyvolení, a nešťastia iných vysvetľujú ako Boží trest alebo zavrhnutie. Kresťanstvo neučí, aby sme videli Boží zásah v tom, ak nás niekto bije, ak nám ubližuje, alebo ak ťažko ochorieme. Nie, Boží zásah je v tom, že v tom všetkom skúsime aj silu, aj poznanie, aj lásku, a že nerezignujeme, ale bojujeme.

Predvčerom som na jednej televíznej stanici videl ruský film z r. 2007 pod názvom Dvanásť. 12 porotcov malo rozhodnúť, či čečenský mládenec, podozrivý z vraždy svojho otčima, dôstojníka, ktorý si ho osvojil ako sirotu po vojne na Kaukaze, je vinný alebo nie. Najprv okrem jedného všetci hlasujú, že je vinný. Keď začnú hovoriť o sebe, o svojej vlastnej biede a skúsenosti nečakaného pochopenia, zľutovania či nahliadnutia, začnú vidieť inak aj prípad s mladým Čečencom. Len ľudia, ktorí ďakujú za to, že sú nezaslúžene milovaní, alebo ktorí sa dokážu zahanbiť, ak boli necitní a nevideli trápenia iných, dokážu nanovo začať, dokážu sa zastať iného človeka a urobiť čosi dobré vo svojom živote. Film ukazuje, že je to všeobecne ľudská skúsenosť, ktorej sa je možné otvoriť.

Ak je kresťanstvo v niečom výnimočné, tak by to malo byť v tom, že službe tejto skúsenosti sa celkom upíšeme, odovzdáme a programovo ju žijeme. Nie sväto-falošnými rečami, ako je nám dobre, keď sa trápime, ale slovami a skutkami, ktoré liečia, posilňujú a zachraňujú.