Homília - 16.7.2017

Mám rád text apoštola Pavla z jeho Listu Rimanom, ako píše o utrpení, ktoré ľudia znášajú s celým stvorenstvom, s celou prírodou: Všetci spolu stonáme a vzdycháme, ale zároveň aj túžobne očakávame vyslobodenie. Páči sa mi, ako apoštol realisticky vystihol našu ľudskú situáciu. Často je to trápenie, vlastne vždy. Iste, ak sa niekto díva povrchne, môže vidieť všetko farebné a usmievavé: ľudí, zvieratá i svet – ako v reklame. Áno, život je pekný, ale nesmieme sa dívať falošne. Je pekný, ak ho vidíme pravdivo, teda tak, ako píše Pavol. Je pekný, ak neskrývame a nefalšujeme svoje stonanie a ak si súčasne nezakážeme túžiť a očakávať vyslobodenie. Naposledy som slová apoštola o našom stonaní a našej túžbe po vyslobodení čítal na pohrebe prof. Jozefa Jankoviča. Kto pozná jeho sochárske dielo (niektorí odborníci ho pokladajú za najvýznamnejšieho slovenského sochára uplynulého storočia), vie si predstaviť tie kosti a hnáty vypínajúce sa na všetky strany, kričiace od bolesti, ale aj kričiace po vyslobodení, po zmene a náprave boľavého osudu.

Asi vieme súhlasiť s Pavlom, že v zásade má pravdu, ak našu existenciu charakterizuje ako stonanie. Otázku mu však mnohí kladieme ohľadom jeho nádeje na vyslobodenie: Utrpenia prítomného času nie sú ničím v porovnaní so slávou, ktorá sa na nás zjaví. Kde na to prišiel, ako môže byť o tom presvedčený? Ako obvykle, Pavol nechce hovoriť len za seba a za svoju skúsenosť. To by ho ľahko odbili slovami: my tvoju skúsenosť nemáme... Preto apoštol hovorí za všetkých ľudí, ba aj za prírodu. Preto hovorí o spoločnej túžbe po radosti, sláve, spáse, vyslobodení. Ak je niekto, kto túto túžbu v sebe nemá, tomu ťažko niečo hovoriť. Takého človeka sa len možno pokúšať zobudiť z jeho pýchy alebo jeho pesimizmu. Tieto typy poznať podľa ich túžby oklamať bolesť, iných i seba, nie zverejniť svoju bolesť.

Ak zostaneme pri výtvarnom umení, nešlo o náhodu, že prof. Jankoviča komunisti prenasledovali ešte aj za súsošia, ktoré vytvoril na pamiatku obetí SNP. Oni nepotrebovali vidieť bolesť ľudí, ktorá by sa ich mohla dotknúť, ktorá by nimi mohla zatriasť, oni chceli ešte aj nad hrobmi obetí mať len oslavné sochy svojho víťazstva a svojej moci. Teológ J. B. Metz hovorieval: Načo je nám život po víťazstve, ak nepostrádame tých, čo to neprežili, čo svoj život prehrali? Pavol v 8. kapitole Listu Rimanom hovorí za tých, čo sa klamať nechcú, čo nechcú falšovať utrpenie. Nezostáva však len pri vykričaní, pýta sa aj na to, či sa priznáme k prvým darom Ducha. Jeden biblický teológ to prirovnal k zmluve o Schengene, o otvorení hraníc v Európe. Otvorenie hraníc a prvé dary Ducha sú ako preddavok, ako prvá splátka. Tým nie je všetko vyriešené, ale že hranice medzi Bohom a človekom, medzi človekom a človekom nie sú, to je úžasné. Iste, tá úžasnosť nie je každému zrejmá. Aby sme si uchovali vedomie o tejto úžasnosti, pripomíname si ten Schengen medzi nami a Bohom pri slávení Večere Pánovej: Je tu nová zmluva, hranice padli...

Keď som bol malý chlapec, niekedy ma pri hre vonku napomínali: Dávaj pozor, skoro si stúpil na kvetinku; nevidíš?! Kto sa nenaučí, že nemá spôsobovať bolesť rastlinám, ľahko ju bude raz spôsobovať zvieratám i ľuďom. Pragmatici povedia, že je to naivnosť. Nie, ide predsa o to, aby sme nespôsobovali zbytočné utrpenie, pokiaľ možno žiadne, a keď to musí byť, aby to bolo s citom a pochopením. Indiáni sa pred ulovením zvieraťa modlili, aby im brat jeleň či bizón odpustil. Nezabíjali zver z roztopaše. A keď správne chápeme kóšer jedlo a kóšer zabitie zvieraťa u židov a moslimov, nejde len o zdravšie jedlo pre človeka (zo zvieraťa, ktoré nebolo týrané), ale aj o úctu k Božiemu stvoreniu a voči Bohu samotnému. Áno, človek trpí najviac, lebo je obdarovaný najväčšou dávkou individuálneho života. Kameň netrpí, rastlina trpí, zviera už viac a človek najviac.

To, že najviac, je ťarcha, ale aj preddavok vyslobodenia, a veľká úloha. Je to úloha bojovať za vyslobodenie z bolesti, najmä tej nemej, tej nepríčetnej. Bojovať proti zbytočnému utrpeniu v prírode, ale najmä proti ľuďmi chcenému utrpeniu, ktoré navaľujú na iných pre udržanie svojich pozícií a svojej moci. Keď navštívim niektorý kostol v Rakúsku, často nečakane narazím pri prehliadke oltárov a informačných tabúľ na písomné a obrazové spomienky na kňazov a laikov, čo odporovali nacistickému režimu. Stali sa mučeníkmi pre Krista v boji proti diabolskej moci. Na Slovensku sa stále nedokážeme otvorene pozrieť na podiel slovenských katolíkov na bolesti, ktorú spôsobovali nacisti a ich spolupracovníci počas druhej svetovej vojny. V Rakúsku a Nemecku sú desiatky bojovníkov proti nacizmu vyzdvihnutí na oltár do slávy Synov Božích.

V jednej modlitbe sýrskych kresťanov sa hovorí: Pane, vo svojej dobrote si nás stvoril, vo svojej múdrosti si nás zahubil, vzkries nás raz vo svojom milosrdenstve. Aká tvrdá, ale aj odvážna a veriaca modlitba! Tak sa modlí ten, kto neklame sám seba, kto cíti s inými a verí vo vzkriesenie. Nech je to aj naša modlitba vychádzajúca z pravdivého pohľadu na život a z viery v Boha, ktorý si želá naše vyslobodenie z biedy a utrpenia.