Homília - 9.7.2017

Po dlhšom čase som opäť videl starší americký film Frajer Luke s kedysi veľmi populárnym hercom Paulom Newmanom v hlavnej úlohe. Dej filmu sa odohráva v americkej väznici. Vládne tam tvrdý až surový režim, väzni sú nasadzovaní na ťažké práce. Luke je vo väzení za malé prehrešky, u väzňov sa stane obľúbeným pre vtipné nápady a dobrú náladu. Slobodomyseľným duchom naočkuje aj ostatných a opakovane sa pokúsi o útek. Vždy ho chytia a surovo trestajú. Raz sa už zdá, že ho nielen telesne, ale aj duševne zlomili. Opäť však ujde. V noci sa ocitne v prázdnom kostole, kde sa Luke prihovára Bohu asi takýmito slovami: Si vôbec tu, si vôbec? Aké máš so mnou plány? Neodpovedáš? Potom pristúpi k oknu, tam naňho zamieri jeden dozorca a zastrelí ho.

Klasický moralista by povedal, že Luke si mal odpykať svoj trest a poslúchať zákony a nič by sa mu nestalo. Naozaj je však Boh na strane disciplinovaných a nie na strane slobodomyseľných? Naozaj je to tak, že duchovne žije ten, kto poslúcha, prípadne zabezpečuje poriadok, a telesne žije ten, kto túži po slobode? Aby sme sa dopracovali k správnej odpovedi, musíme s našimi otázkami ísť ešte hlbšie, asi tak ako apoštol Pavol v 8. kapitole Listu Rimanom. Pavol vo svojom texte radikálne rozlišuje: Ak chceš žiť, nesmieš žiť telesne, ale duchovne.

Čo však pre apoštola znamená žiť telesne a čo duchovne? Žiť podľa niečoho značí byť na niečo zameraný, mať niekde svoje základné hodnoty. Telesne žije človek, ktorý je zameraný na hodnoty s krátkou dobou spotreby, na hodnoty pominuteľné. Iste, aj chuť na dobré jedlo je hodnota. Komu nechutí, je možno chorý. Problém nastáva, ak sa chuť na dobré jedlo stáva ústrednou alebo temer jedinou hodnotou. Podobne nastáva problém pri takých hodnotách, ako je sex, uznanie, moc, sláva i vedomosti. V zásade nie je problém v tom, že máme takéto hodnoty, problém je vždy v tom, ak nemáme žiadne iné hodnoty a žijeme zameraní na seba, na vlastné vyžitie sa. Aby sme sa v tom vyznali, dôležité je klásť si otázky: O čo mi ide, po čom túžim? Po predvádzaní sa a potlesku divákov alebo po priateľstve a radosti? Po sexe alebo po peknom vzťahu so ženou, s mužom? Po väčších peniazoch alebo po dobre vykonanej práci? Možno si uvedomíme, že ani na takéto otázky nevieme hneď odpovedať. Nezľaknime sa, každá správna odpoveď potrebuje svoj čas.

Pavol by nám povedal, ak v nás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša (teda Duch Boží), Duch, ktorý pôsobil v Ježišovi, tak ten Duch oživí naše smrteľné telá, našu telesnosť. Pavol nehovorí, že sa odstráni naša telesnosť, ale že ožije, obnoví sa. Zaujímavá je apoštolova poznámka, že sa to nedeje potlačením tela či zničením telesných túžob, ale umŕtvením tela pomocou Ducha. Niektorí ľudia si umŕtvujú telo telesne. To je vtedy, ak prehnanú chuť do jedla liečia nejedením, túžbu po sexe sebatrýznením a túžbu po sláve nechodením medzi ľudí. Apoštol však hovorí o umŕtvovaní Duchom Božím. V tomto prípade vlastne nejde o umŕtvovanie, ale skôr o prijatie, osvojenie si motívov a túžob, ku ktorým nás vedie Boh. Ktoré sú to? Sú to tie, ktorými už neoslavujeme seba, nesýtime seba, nesústreďujeme pozornosť na seba, ale vychádzame zo seba, aby sme sa podelili o to, čo nás nadchýna a teší, aby sme sa zaujímali o druhých a priniesli im niečo pekné do života.

Apoštol Pavol, keď rozlišoval telesné a duchovné konanie, rozlišoval to aj v rámci náboženstva. Po uverení v Krista začal vidieť aj svoje náboženské správanie, ktoré pestoval, kým bol židovským farizejom, ako telesnosť. Boha uctieval, ale nemiloval, na ľudí bol prísny, ale nezáležalo mu na nich. Že má Božieho Ducha, spoznal práve podľa toho, že sa začal z Boha tešiť, že vnímal Božiu lásku, a to tak, že ho to hnalo k iným ľuďom, aby sa s nimi o túto skúsenosť podelil. Nevyrazil na dráhu úspešného podnikateľa s náboženstvom, ktorý žije obklopený bohatstvom a obdivom svojich ovečiek, ale vyrazil na cesty k ľuďom, aby aj ostatným pomohol objaviť vlastnú skúsenosť s Božím Duchom, ktorá im pomôže ku šťastiu.

V týchto dňoch sa koná v Hamburgu tzv. summit G20. Pápež František predstaviteľom najmocnejších krajín sveta zaslal posolstvo a pripomenul, že úspech svojho stretnutia nemajú merať podľa toho, kto akú moc získa nad inými, alebo nakoľko si udrží prestíž a bohatstvo svojho štátu, ale podľa toho, či začnú hľadať riešenia pre tých, ktorí sú dnes najviac postihnutí a ktorí sú považovaní za ohrozenie bohatých krajín – pre chudobných, trpiacich, utečencov, migrantov a skupiny na okraji svetovej spoločnosti, a to bez ohľadu na ich národnosť, rasu, náboženstvo či kultúru.

Vo filme Frajer Luke stal sa Luke ohrozením sveta tých, ktorí mali moc, a pravidlá určovali tak, aby sa na usporiadaní sveta nič nezmenilo. Na túžbach a bolestiach obyčajných ľudí nezáležalo. V takomto svete prídeme k pokoju a slobode len tak ako Luke – že sa prestane báť o holý život. Na rozdiel od filmu máme oprávnenú nádej, že sa na svoje otázky dočkáme od Boha aj uspokojivej odpovede.