Homília - 2.7.2017

Keď sa pozrieme na slová apoštola Pavla zo 6. kapitoly jeho Listu Rimanom, vidíme, že apoštol radikálne rozlišuje život v Kristovi a život bez neho. Bez Krista sme mŕtvi, s ním naozaj žijeme. Aby sme s ním mohli žiť, musíme však s ním zomrieť hriechu. Túto premenu zaisťuje náš krst.

Môžeme si vzdychnúť, že ani veľkí ľudia, ani múdri politici, ani pobožní kňazi sa hriechu nevyhnú. O čom to apoštol teda hovorí? Nuž, práve o tom, že ak chceme žiť a konať len zo svojich možností, nepôjde to. Vtedy nutne zostaneme v zajatí vlastného ega či egoizmu, a aj tí najpoctivejší sa nedostanú ďalej ako k únavnej kontrole vlastnej morálky. Súčasný sekulárny svet navyše prestal rozumieť, čo je hriech. Temer všetky neduhy, za ktoré sme zodpovední, sa presunuli do oblasti psychológie, pričom sa vysvetľujú ako dôsledok genetických či sociálnych okolností. Pavol, keď hovoril o hriechu, však ani tak nemyslel na rôzne jednotlivé zlyhania, ale na hriech ako životný štýl, na to, čo obrazne nazveme cestou do slepej ulice alebo jazdou po koľajniciach, ktoré nikam nevedú. Tak, ako bývalý režim obklopil hranice republiky plotom z ostatného drôtu, usekol dráhy vlakov, čo kedysi pokračovali smerom na západ, a nepodporoval stavbu mostov ani kompy na rieke Morave, podobne podľa apoštola vyzerá hriech – uzavretosť, bezperspektívnosť, slepá ulička.

Pavol sa nebál nazvať takýto stav, že je to smrť. Nedá sa to vylepšiť, takému spôsobu existencie treba zomrieť. Keď Pavol napísal, že sme krstom pochovaní s Kristom, mal pred očami spôsob krstu, ako sa v tých časoch praktizoval. Dospelý človek vstúpil do vody, celkom sa ponoril, a potom z vody vystúpil. Obrad symbolizoval nové nadýchnutie sa, nové narodenie. Takéto obrady však dostávajú svoj zmysel iba z motivácie, v ktorej sú konané. Motiváciu apoštol opísal ako túžbu zomrieť spolu s Kristom hriechu, vyjsť zo slepej uličky a začať novú cestu s Kristom. Povedané slovami dnešného evanjelia, ide o to, aby sme sa prestali báť, že stratíme svoj život, prestali sa báť, že budeme neúspešní, nemajetní či neuctení a žili pre to, čo nás oslobodzuje od nášho egoizmu a privádza k otvorenosti voči ľuďom i Bohu.

Pokrstenie v Pavlovom chápaní nie je teda len obrad krstu, ale čosi ako transfúzia Kristom, nová krv, nová motivácia, nový životný horizont. Môžeme sa pýtať, prečo potom aj kresťania stále hrešia? Odpovedám, že mnohí sú kresťanmi len podľa mena a tradície, ale nikdy neprijali Ježišov životný štýl, ku ktorému patrí pohrdnutie túžbou po majetku, sláve a moci. Nejde to ľahko, ale kto nepohrdne, zostane zaseknutý v slepej uličke. Môžeme diskutovať, nakoľko je možné Kristove priority vniesť do bežného života, nakoľko aj do sveta veľkej politiky... Odmietam však vopred prijať, že je to nemožné. Najprotivnejšie je, ak sa tomu neverí ani vo vnútri cirkvi.

Hlavným protihráčom Helmutha Kohla vo veľkej politike bol pred 30 rokmi vtedajší prezident ZSSR a generálny tajomník KSSZ Michail Gorbačov. Na rozdiel od Kohla nemôže sa pochváliť tým, že by svoj štát zväčšil, naopak, ten štát sa celkom rozpadol, a z Európy, ktorej polovicu mal vojensky pod kontrolou, celkom vycúval. Na rozdiel od Kohla mal však Gorbačov krásne manželstvo a nehanbil sa povedať, že za všetko, čím je, vďačí svojej manželke.

Nedávno sme blahoželali priateľovi Pavlovi k meninám. V SMS-ke sme napísali: Múdrosť, vernosť, statočnosť, pokoru, odvahu a blízkosť k blahoslavenstvám... k tomu ťa povzbudzujeme. Priateľ odpísal: Ďakujem, aj keď múdrosť je na ťarchu, vernosť je považovaná za nežiaduci konzervativizmus, pokora za slabosť, odvahu nahrádza hulvátstvo a blízkosť je za ťarchu. Ďakujem, že mi pomáhate žiť v tomto svete.

Toho priateľa dobre poznám asi 40 rokov. Pomáhame si žiť v tom, čo sa zdá mnohým za ťarchu, ale nám to prináša slobodu a radosť. Prajem všetkým nám, aby sme spolu prežívali takúto skúsenosť.