Homília - 18.6.2017

Pred týždňom sme mali v našej farnosti veľkú slávnosť. Jeden z našich priateľov sa stal kňazom a slávil slávnostnú sv. omšu. Naposledy sme mali z Dev. N. Vsi kňaza pred 67 rokmi. Rozhodnutie pre kňazstvo sa cíti ako čosi výnimočné. Má sa však kňaz cítiť výnimočný? Mne sa to nepáči. Preto som aj pred týždňom na slávnosti povedal, že nemáme pokladať kňaza za akýsi medzičlánok medzi ľuďmi a Bohom a už vôbec nie za pána nad vierou ľudí, ale za pomocníka ľudskej radosti.

Po skončení veľkonočného obdobia začína dnešnou nedeľou cyklus tzv. obyčajných nedieľ, keď budeme na pokračovanie počúvať texty z Listu apoštola Pavla Rimanom. Dnes si môžeme všimnúť, že apoštol v 5. kapitole listu hovorí o zvláštnej úlohe Krista. Podľa apoštola Boh nám dokázal cez neho svoju lásku ešte vtedy, keď sme si to nezaslúžili, keď sme boli hriešni. V ďalšej vete dokonca povie, že sme boli zmierení s Bohom vďaka Kristovi ešte vtedy, keď sme boli jeho nepriateľmi.

Kresťania vyslovujú meno Kristovo často. Ako to však rozumieme, že sme skrze Krista s Bohom zmierení a zachránení? V čase, keď apoštol Pavol písal svoj list do Ríma, sa zmierenie chápalo ako výsledok dobrej politiky a diplomacie. Bol to úspech, ak sa rozpory ukončili zmierením medzi znepriatelenými krajinami a nie vojnou. Pavol použil pojem zmierenie na (z jeho pohľadu) väčšie odcudzenie, ako býva medzi nepriateľskými krajinami. Použil ho na pomenovanie problému medzi ľuďmi a Bohom. Nedávno sa niekto z cirkevných úradníkov pri komentovaní materiálu jedného ministerstva vyjadril, že cirkev na Slovensku si nepraje výchovu žiakov k humanizmu. Vychádzal z predstavy, že humanizmus Boha odmieta, že si zakladá len na človeku. Iste, jestvuje koncepcia humanizmu, ktorá s Bohom nepočíta, ale potom sa pýtajme, či chceme pojem humanizmu prenechať ateistom. Je to podobné ako s pojmom národ. Prečo by sme mali prenechať národ populistom, nacionalistom, nacistom? Hlásme sa k humanizmu i národu, ale aj ukážme, čo tieto pojmy znamenajú pre nás kresťanov.

Keď apoštol Pavol hovoril o nepriateľstve, aby pomenoval pomýlený vzťah ľudí k Bohu, nemyslel až tak na ateistov a pohanov. Hlavnou témou, ktorej sa venuje v Liste Rimanom, je otázka, čo robí človeka spravodlivým pred Bohom. Bola to otázka, kvôli ktorej sa v tých časoch hádali Židia aj v Ríme, a to tak, že chýry o ich sporoch sa dostali až k cisárovi. Preto, keď sa Pavol chystal navštíviť kresťanov v Ríme, napísal svoj list ako prednášku, aby vysvetlil, čo ľudí robí spravodlivými a šťastnými. Nie je to samotné dodržiavanie zákonov, nie je to rasový, národnostný či kultúrny pôvod, na ktorom by sme si zakladali, nie je to spravodlivosť, ktorú si zabezpečíme vlastným rozumom, ale vďačné prijatie Božej lásky, zjavenej v Ježišovi Kristovi. Takže, keď apoštol písal o nepriateľoch Božích, o bezbožníkoch, predovšetkým myslel na seba, keď bol ešte farizejom, a potom na všetkých, ktorí si zakladali na sebe, na svojej morálke, na svojom dobrom pôvode, na dodržiavaní zákona, ale Boha vlastne nepotrebovali a nemilovali ani jeho ani ľudí. Každá koncepcia, či ateistická alebo náboženská, v ktorej si človek pyšne zakladá na sebe, na svojej moci, ľudí rozdeľuje a robí z nás nepriateľov Boha. Zachrániť nás môže len prijatie Ježišovej pozície – pozície služby, zbavenie sa mocenského pohľadu na svet a ochota, ak je to potrebné, v tejto službe aj zomrieť.

V jednej rozprávke sa spomína človek, ktorý zablúdil v lese a nevedel z lesa nájsť cestu von. Pri svojom blúdení stretol iného človeka. Tento človek prekvapujúco navrhol, aby spolu išli do stredu lesa, kde je les najhustejší, že odtiaľ tú cestu nájdu. Na ceste do stredu lesa ten druhý človek pripomenul, aby kráčali celkom ticho, lebo len vtedy začujú zvuk vody, ktorá vyteká v lesnej húštine zo zeme. Potom pôjdu za tečúcim pramienkom, ktorý po čase vyústi do potoka a potok do väčšej rieky. Popri tej rieke už budú aj cesty, ktoré povedú z lesa von. Rozprávka vystihuje naše zamotané životné situácie a ich riešenie. Ten, kto nám môže pomôcť, nerieši naše problémy za nás, ale ide s nami doprostred našej temnoty, našich najväčších problémov. Tam nám pomôže, aby sme počúvali svoje srdce i Pána Boha, tam nám pomôže nájsť prameň živej vody, ktorým je Božia láska.

Naším prvým životným sprievodcom je Kristus. On nás nachádza aj uprostred najväčších problémov a ukazuje nám vždy znovu cestu k prameňom života. Vo vďačnosti za svoje nájdenie kráčame spolu s ním. Prajem nám všetkým, aby sme skúsili, ako sa na tejto ceste sami stávame pomocníkmi ľudskej radosti, pomocníkmi na ceste zmierenia aj tých najväčších rozporov a problémov.