Homília - 11.6.2017

Nedeľa Sv. Trojice (A)
2 Kor 13,11-13
Autor: Karol Moravčík

Podnes si pamätám na ten pocit úľavy, keď som bol ako 23-ročný spolu s ďalšími spolužiakmi vysvätený za kňaza. Posledný rok štúdia sme prežívali v atmosfére boja s cirkevnými predstavenými a štátnymi úradmi. Hrozilo, že nám nedovolia dokončiť školu a nepustia nás ku kňazskému sväteniu. Jedni nám vyčítali prehnanú kritičnosť, druhí tušili, že mnohí z nás nebudú voči vtedajšiemu režimu lojálni. Ako sme sa neskôr dozvedeli, dosť sa za nás zasadil vtedajší trnavský biskup Dr. Július Gábriš. Možno sa niekto zadiví, ale tak, ako som sa tešil, že som kňazom, netešil som sa z toho, že som „musel“ sláviť primície – prvú slávnostnú omšu. Aj za komunizmu to bola veľká akcia za účasti množstva ľudí. Viacerí z nás, čo sme sa vtedy stali kňazmi, chceli sme zabojovať za svet, za väčšiu spravodlivosť a slobodu, za šťastnejší život ľudí, a to prostredníctvom Ježišovho evanjelia. Po vysvätení sme však zistili, že časť ľudí v cirkvi si nás postavila na akýsi pomník (niekam nad anjelov) a očakáva, že na tom pomníku sa necháme obdivovať a budeme plniť ich očakávania. Po rokoch života v izolovanom prostredí kňazského seminára sme však nechceli byť na žiadnom pomníku, ale ísť medzi ľudí a konečne začať uskutočňovať Ježišov projekt Božieho kráľovstva.

V týchto dňoch slávia v našich farnostiach svoje primície tohoroční novokňazi. V Devínskej Novej Vsi má oslavu náš priateľ Tomáš. V tejto farnosti sú primície po dlhých 67 rokoch. Naposledy to bolo v roku 1950, keď sa stal kňazom Vincent Mader, dobrý človek a poctivý kňaz (zomrel pred dvomi rokmi). Predpokladám, že aj Tomáš prežíva svoje svätenie s pocitom úľavy. Hoci cirkev na Slovensku od roku 1990 žije v slobode, atmosféra v cirkvi nie je práve najlepšia. Zvlášť to cítia mladí muži v kňazských seminároch. Budúci kňazi sa na svoje povolanie majú pripravovať v prostredí, ktoré im umožní sústrediť sa na podstatné, stíšiť sa a prehĺbiť svoje duchovné, teologické i spoločenské poznanie. Pritom je však veľmi dôležité, aby určujúcim modelom prípravy na kňazstvo neboli klerikálne obrazy minulosti, ale Ježišova osobnosť, ako ju poznáme z evanjelia. Aj viacerí predstavení v kňazských seminároch na Slovensku vidia rozpor medzi vonkajšími formami a osobnými postojmi. Alebo presnejšie – rozpor medzi ideálom klerikalizmu a ideálom evanjelia. Ako klerikalizmus sa označuje kňazská nadradenosť, odtrhnutosť od reality, kňazské sebaoslavovanie. Pápež František opakovane označuje klerikalizmus za jedno z najväčších ziel v cirkvi. Rád by som dožičil našim novokňazom ten pocit úľavy, keď sa už nebudú musieť obávať, či dostatočne spĺňajú očakávania klerikálov, a začnú žiť podľa vlastnej viery a vlastných očakávaní.

Najradšej by som povedal: Nesväťme klerikálov a nestavajme kňazom pomníky, ale držme sa Ježišovho slova – nech nik z vás nie je pánom, nech nik z vás netúži po moci! Nejde o to, aby kňazi nemali autoritu. Apoštol Pavol, ako čítame v 2. liste Korinťanom, bojoval s veriacimi v Korinte o svoju autoritu, ale súčasne jasne povedal, o akú: Naozaj nechceme byť pánmi nad vašou vierou, ale pomocníkmi vašej radosti (2 Kor 1,24). Táto myšlienka je v Pavlovom liste vyslovená hneď na začiatku. Celkom na konci sa nachádzajú slová, ktoré sa dnes čítajú pri bohoslužbe na sviatok Najsv. Trojice. Pavol sa v tomto liste vyjadruje dosť prísne, karhá Korinťanov, bráni svoju česť a povolanie apoštola, ale na záver pripomenie, o čo mu ide: o radosť, o rast vo viere a v dobrých skutkoch, o Boha lásky a pokoja. V celkom poslednej vete jeho listu vidíme už odkaz na vieru v Boha ako Svätú Trojicu. Pavol želá Korinťanom milosť Ježišovu, lásku Božiu a spoločenstvo Sv. Ducha (2 Kor 13,13).

Kde je tu miesto pre kňaza, keď všetko záleží na Ježišovej milosti, na Božej láske a spoločenstve Ducha Svätého? To miesto je v napomáhaní spoločenstva, ktoré vzniká z odovzdania sa Bohu. Nie hocijakému Bohu, ale Bohu Ježiša Krista, ktorý sa prejavuje v nás ako Duch Svätý. Toto spoločenstvo oddané Bohu nie je žiadny elitársky spolok. Nie je to žiadna izolovaná skupina, ktorá stráži seba samu, aby sa vo svete „nepokazila“. Nie je to žiadna organizácia, ktorá svojim kňazom stavia pomníky. Je to spoločenstvo na obraz Boží, na obraz Sv. Trojice. Ako píše Pavol – spoločenstvo lásky a pokoja. Kňazi v tomto spoločenstve majú úlohu pomocníkov radosti, nie však zabávačov. Lebo zábava býva súčasťou radosti, ale radosť nie je to isté, čo zábava. Radosť je v podstate ovocím viery, nájdením zmyslu života a nájdením ľudí, ktorí nás neopustia. Takejto radosti máme slúžiť.

Mne priniesol radosť náš novokňaz Tomáš už tým, že na svoju diplomovú prácu si zvolil tému podľa pápeža Františka: Čo znamená „cirkev chudobných“. Nie cirkev bohatých a sebaistých, ale chudobných. Na svojich primičných obrázkoch Tomáš Františka cituje: Život nám nie je daný na to, aby sme si ho žiarlivo strážili pre seba, ale je nám daný na to, aby sme ho vedeli vrátiť. Áno, aby sme ho vedeli darovať, aby sme sa oň vedeli podeliť. Tak ako Ježiš, náš jediný skutočný kňaz.

Vtedy pred mnohými rokmi som na záver svojej prvej slávnostnej omše vyvážil tú oslavu, ktorú mi ľudia pripravili, tým, že som si spomenul na sv. Augustína a odcitoval som jeho slová: Pre vás som kňaz, ale spolu s vami som kresťan. A to je omnoho dôležitejšie. Veľmi prajem Tomášovi, aby bol rád, že je s ľuďmi priateľ a kresťan a aby rád slúžil ich radosti. A nám všetkým prajem, aby sme nikoho okrem Boha nevelebili, ale vzájomne stáli pri sebe a pomáhali si žiť v Ježišovej milosti, láske Božej a spoločenstve Ducha Svätého.