Homília - 25.5.2017

Patrili Ježišovi učeníci k Ježišovi? Boli ho hodní? Podľa dnešného čítania z Matúšovho evanjelia učeníci, ktorí zažili vzkrieseného Ježiša na jednej hore v Galiley, sa mu klaňali, ale aj pochybovali. O čom pochybovali? Možno o sebe, možno o Ježišovi... Otázkou môže byť aj to, čo sú pochybnosti vo viere. Nasledujúce vznešené vety sú úplným záverom celého Matúšovho evanjelia. Ježiš svojim učeníkom deklaruje svoju moc (na nebi i na zemi), posiela ich do sveta učiť, krstiť a zachovať Ježišovo posolstvo. A napokon ich ubezpečuje, že zostane s nimi (s nami) až do konca sveta. Kto pozorne počúval dnešné prvé čítanie zo Skutkov apoštolov, možno si všimol, že Ježišovo nanebovstúpenie sa neumiestňuje do Galiley, ale do Jeruzalema. Niekde v blízkosti tohto mesta mali učeníci naposledy vidieť Ježiša telesnými očami a priamo sa s ním rozprávať. Autor tohto textu nepíše ako evanjelista Matúš, že učeníci mali pochybnosti, ale spomína dvoch tajomných mužov v bielom odeve, ktorí ich mali napomenúť, aby len tak nestáli a nepozerali do neba, ale išli sa pripravovať na poslanie, ktorým ich Ježiš poveril.

Pre kresťanskú tradíciu nebolo dôležité miesto, odkiaľ mal Ježiš vystúpiť do neba. Skutky apoštolov spomínajú Jeruzalem, Matúšovo evanjelium zasa Galileu, ale Matúš Ježišov odchod do neba priamo ani nespomína. Spomína galilejskú horu ako miesto poznamenané Ježišovým zjavením. Možno myslel na tú istú horu, ktorú spomína na začiatku 5. kapitoly svojho evanjelia, pričom tam zhrnul celú podstatu Ježišovho učenia (Mt 5, 1-7,29). Dôležité bolo preňho samotné nanebovstúpenie a dôležité bolo poslanie, ktoré si jeho učeníci mali osvojiť.

Čo sa však myslí nanebovstúpením? Pôvodne sa Ježišov odchod k Bohu Otcovi spájal s Veľkou nocou, s udalosťou Ježišovho vzkriesenia. Už toto Ježišovo vzkriesenie je nanebovstúpenie, je životom u Boha. Vo 4. stor. sa zasa v Jeruzaleme slávil sviatok Ježišovho vystúpenia k Otcovi tak, že sa spojil so sviatkom Zoslania Ducha Svätého. Chcelo sa povedať, že to, že Ježiš je živý, že je u Boha, vieme aj podľa toho, že sme dostali jeho Ducha. Alebo, ako napísal Matúš, že vieme učiť, krstiť a zachovávať Ježišovo evanjelium. Takže sviatky máme tri (Veľkú noc, Nanebovstúpenie, Turíce), ale udalosť je jedna. Udalosť skúsenosti s Ježišom, že je živý, že zo smrti vystúpil k Bohu Otcovi.

Ako to vieme? Zjavil sa nám. Nie však tak, ako keď zapneme televízor či počítač a na nás z obrazovky zažiari nejaká tvár alebo obrázok. Zjavil sa nám tak, že napriek pochybnostiam nám Ježiš (v dobrom zmysle slova) nedá pokoj. Premýšľame o ňom, pokúšame sa s ním hovoriť, kladieme mu otázky. A potom napriek pretrvávajúcej neistote necháme sa ním poslať do sveta. Na schopnosti podeliť sa o jeho učenie napokon najlepšie spoznávame, že Ježiš žije a že je pravdou aj jeho sprevádzajúca prítomnosť. Lebo to učenie, krst a zachovávanie jeho prikázaní, ktoré sa spomínajú na záver Matúšovho evanjelia, nie je školské učenie, ani chodenie do kostola, ani úplné naučenie sa všetkých morálnych zásad a poučiek.

Ježiš neučil predpisom, ale žiť. Dávať životu zmysel, aj keď je niekedy ťažký. Nájsť radosť, aj keď je často vzdialená. Objaviť v sebe silu k láske, aj keď pretrvávajú pochybnosti. Ak by sa s tým nepokrsteným ženíchom stretol Ježiš, nepýtal by sa ho, či už všetkému, čo ho učili z nášho náboženstva, verí. Spýtal by sa ho, či sa teší zo svojej nevesty a či sa aspoň trochu teší z jeho priateľstva. Všetko ostatné príde potom, po prvom zjavení radosti z viery a radosti z lásky.