Homília - 21.5.2017

Ježiša ľudia nazývali niekedy aj učiteľom. Ježiš nenapísal nejakú učebnicu, ale učil žiť. Aj rodičia učia žiť svoje deti alebo priateľ priateľa. To je omnoho krajšie učenie ako v škole. Ježiša nazývame viac priateľom ako učiteľom, lebo nás učil svojím priateľstvom. Ježiša nazývame aj pánom. Tak nazývame niekoho aj zo slušnosti. Keď sa však v našom náboženstve povie Pán, tak sa to nemyslí zo slušnosti, ale myslí sa sám Boh ako Pán, ako veľká sila, veľká moc, veľká láska.

Keď učiteľ učí, keď otec a mama vychovávajú svoje deti alebo keď sa niekto s niekým priatelí, tak sa to nedeje tak, že tie svoje deti alebo mladších priateľov naučíme len toľko, aby nám raz neprerástli cez hlavu. Nie, naopak. Učíme a priatelíme sa tak, aby sme si odovzdali (pokiaľ sa dá) všetko. Tak to myslel aj Ježiš. Preto svojim učeníkom a priateľom povedal: Ak sa naozaj máte radi, zachováte moje prikázania, a Boh vám dá už nie mňa, ale inú silu, Ducha pravdy, ktorý vás poteší a zostane s vami naveky.

Ako si môžeme všimnúť v 14. kapitole Jánovho evanjelia, Ježiš spája lásku a prikázania. Nám to možno nejde celkom dokopy. Radi robíme to, čo sami chceme, nie to, čo nám niekto nariaďuje. Čo sú však Ježišove prikázania? Pár riadkov pred textom, ktorý sme dnes čítali, nájdeme v Jánovom evanjeliu odpoveď. Ježiš hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som vás ja miloval (Jn 13,34). Ježiš tu vlastne hovorí: Ak si ma vážite, ak ma obdivujete, tak to, čo sa vám na mne páči, robte aj vy. Nepovyšujte sa jeden nad druhého, ale slúžte jeden druhému, stojte pri sebe, buďte si oporou, a to až tak, že možno raz dáte aj život jeden za druhého. Teda, majte sa naozaj radi.

Keď sa vo Sv. písme hovorí o prikázaniach, treba rozumieť, že to, čo nazývali Židia zákon či príkaz Boží, nebol v prvom rade zákon, ale cesta Božia, úmysel Boží. Keď sa Mojžiš cítil bezradný, keď videl, že ľudia, ktorých s Božou pomocou vyviedol z Egypta, z otroctva, na slobodu, robia hlúposti a páchajú veľké hriechy, tak prosil Boha o pomoc: Bože, prezraď mi svoje zámery, aby som poznal, že som našiel milosť v tvojich očiach (Ex 33,13). Nejde teda o to, aby sme dostali prikázania a poslúchali, ale aby sme spoznali Božie zámery, aby sme našli cesty, po ktorých môžeme ísť, a pritom vedeli, že sme našli milosť, teda skúsili, že sme milovaní. O tomto hovoril Ježiš, keď hovoril o prikázaniach. Aby sme robili to, čo sa nám na ňom páči, aby sme zachovali to, na čom jemu záleží, a kráčali po cestách, po ktorých on kráčal.

Po neúspešnom účinkovaní našich hokejistov na majstrovstvách sveta sa veľa hovorí a píše o tom, kde je problém. Povšimol som si najmä názor, že mladí hokejisti v našej lige a reprezentácii sa nemajú od koho učiť. Nemajú pri sebe skutočných majstrov, ktorí by ich svojím príkladom ťahali dopredu a zároveň im dodávali svojou prítomnosťou odvahu. Ježišovi išlo o to, aby to medzi nami takto nedopadlo. Preto nám dal svoje prikázania, zjavil nám zámery svojej lásky. Dal nám seba samého. Preto sa modlíme, rozprávame a jeme sväté jedlo na jeho pamiatku, aby sme Ježiša poznali, pochopili a žili ako on.

Keď sme sa raz detí na náboženstve pýtali, kto sú kresťania, dostali sme odpoveď: Kresťania sú tí, čo sa starajú o hroby... Deti to povedali aj preto, lebo sme sa ich pýtali začiatkom novembra, keď veľa ľudí chodí zapaľovať sviečky na cintorín. Možno sa ako správnejšia bude zdať odpoveď, že kresťania sú tí, čo chodia do kostola. (V tomto kostole v Rači, ktorý je rovno na cintoríne, by to však bolo jedno.) Ale nie, ani táto odpoveď nie je tá správna. Najviac ma potešilo, keď deti povedali: Kresťania sú tí, čo majú radi Ježiša a mňa – moji rodičia, starí rodičia, moji priatelia, náš kňaz, naša pani učiteľka a mnohí iní.

Veľmi prajem Saške a Oskarovi, a samozrejme aj nám všetkým, aby sme mali takúto skúsenosť, aby sme našli tie správne chodníčky, na ktorých sa budeme učiť žiť a milovať, chodníčky, kde sa neopustíme, ale jeden druhého potiahneme vždy znova dopredu.