Homília - 14.5.2017

Dnešný úryvok zo 14. kapitoly Jánovho evanjelia nám podáva tie Ježišove slová v širších súvislostiach. Ježiš začal povzbudením, aby sa jeho učeníci zbavili strachu. Ak nazrieme do kapitoly predchádzajúcej, nájdeme dôvody, prečo by sa ich mohol zmocniť strach. Ježiš pri večeri hovoril o Judášovej zrade a Petrovom zlyhaní. Napriek zlým správam, nechcel strašiť, ale vysvetliť, čo sa deje. Hriech voči nemu a jeho smrť neprinesie trvalú stratu, ale naopak zisk. Ježišovým priateľom nemá byť ľúto, že ho stratia. Na tom, čo sa s ním deje, spoznajú Božie konanie. Keď jeho učeníci stále nechápu, Ježiš im pripomenie dve skutočnosti. Prvá sa týka jeho, druhá ich. Boha síce vidieť nemožno, ale predsa, v Ježišovi sa Boh stal viditeľný. Ježiš svoje slová a skutky nekoná sám od seba, koná v ňom Otec. Ak sa im páči, čo robí, musia sa rozhodnúť, čomu uveria: Či ako židovskí zákonníci a farizeji povedia, že v Ježišovi koná zlý duch, alebo povedia, že v ňom koná Boh. Napokon tí, čo uveria, spoznajú to sami na sebe: Budú konať Ježišove skutky, Boh tie skutky bude konať v nich.

Náboženská tradícia Izraela uznávala, že Boh koná vo svete. Biblia začína chválospevom na Boha, ktorý stvoril dobrý svet. Potom sa však pohľad na svet ako Boží dar zatemní. K dobru sveta patrí sloboda. Sloboda však umožňuje hriech. Izrael sa učil, ako v tej slobode nekonať zlo, ale spolupracovať s Bohom. Za viditeľných a počuteľných svedkov Boha boli pokladaní najmä proroci. Boh sám však zostával skrytý a kto by ho uvidel, musel by zahynúť, ako sa píše v knihe Exodus (Ex 33,20). Ježiš však prináša novú skúsenosť: Je obraz neviditeľného Boha (Kol 1,15), ako v Liste Kolosanom napísal apoštol Pavol. Ak pohanské národy videli Boha pôsobiť v tajomných silách prírody a starozákonní Židia videli Boha v jeho slove, ktoré im pomohlo usporiadať život a zachrániť sa uprostred nešťastí, tak s Ježišom sa Boh stáva viditeľný cez človeka. Nejde o úplnú novinku. Prvá kapitola celej Biblie hovorí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz (Gn 1,27). Kto vidí človeka, vidí Boha – to bol pôvodný Boží plán. A Ježiš je pre nás ten, kto ho prišiel uskutočniť.

Vidieť Boha – vidieť človeka, čo to však vlastne znamená? Niektorí ľudia hovoria, že v Boha neveria, že veria v človeka. Nazvime ich humanistickí optimisti. Ale väčšina ľudí takto neverí. Toho zlého, čo urobili ľudia, je priveľa. Včera sa pripomínalo 100 rokov od súkromného zjavenia Panny Márie vo Fatime. V zjavení videli deti strašné veci. A Panna Mária mala povedať, že to bude ešte horšie, ak sa ľudia nepolepšia. Pohľad na hriechy ľudí bráni tomu, aby sme verili v človeka, ale vôbec nezaručuje, že budeme veriť v Boha. Bol som zvedavý, čo povie pápež František vo Fatime. Varovaním pred nebezpečenstvom pekla, do ktorého smeruje život bez Boha, prišla Panenská Matka pripomenúť Svetlo Boha, ktorý prebýva v nás a prikrýva nás, povedal vo včerajšej kázni pápež František. Mária sa nezjavuje, aby šírila strach, ale ukazuje na Svetlo, na Krásu Boha ktoré sú v nás.

Ježiš netajil, že vidí zlo, že vidí pred sebou aj vlastnú smrť zavinenú ľuďmi. Ale nevidel predovšetkým zlo. To, čo hovoril a robil, robil preto, že sa cítil byť Božím nástrojom. Ak má zmysel pripomínať si také zjavenie, ako bolo súkromné zjavenie deťom vo Fatime, tak preto, aby sme napriek všetkému zlému videli v našom svete najmä zachraňujúce Božie konanie. Nie sme humanistickí optimisti, ale nebuďme ani katolícki pesimisti. Verme v Boha, ktorý sa dal vidieť v Ježišovi; verme v Boha, ktorý sa chce dá vidieť v nás.

Tie väčšie skutky, ktoré Boh bude konať v nás, dajú sa pochopiť práve ako dôsledok Božieho konania v Ježišovi. Zamilovali sme si krásu Božieho konania v Ježišovi a stali sme sa ako on Božími spojencami. A Boh môže konať. Už nielen skrze jedného Ježiša, ale skrze mnohých nás. Americký básnik Thomas S. Eliot končí svoju zbierku Pustatina veršami: Kto je ten tretí, čo stále kráča po tvojom boku? Počítam a počítam, si tu len ty a ja. Ale keď sa dívam na belavú cestu, vidím stále tretieho, ktorý ide po tvojom boku. Eliot vysvetlil, že pri tých veršoch myslel na výpravu jedného britského polárnika v Antarktíde. Členovia na smrť unavenej výpravy sa navzájom počítali a niekoľkokrát so zdesením zistili, že ich je o jedného viac. Táto skúsenosť je obraz toho, čím je pre nás Ježiš. Kráča po našom boku vtedy, keď sme na konci so silami. Vtedy, keď sme opustení, zradení, zapretí, počujeme hlas: Neboj sa, som s tebou. Mali sme už niekedy takú skúsenosť? Niekto povie, že keď je ti zle, máš preludy, vidíš fatamorgánu. Ale prečo odmietnuť možnosť, že okrem seba (a teba) uvidím pri sebe aj Ježiša?

Nemusí to byť ako vo filme. Možno je to tak, ako som párkrát zažil, keď mi istí ľudia robili veľmi zle. Vtedy som im povedal, že intenzívne cítim v ich konaní zlého ducha. Nerob sa Ježišom, bola ich odpoveď. V tej chvíli som úplne jasne vnímal: Áno, nepatrí sa robiť Ježišom, ale nemôžem ani zaprieť, že je pri mne. Milé priateľky, milí priatelia, sme hriešni ľudia, máme zostať pokorní, ale nebojme sa ani priznať, že Boh v nás koná svoje skutky.