Homília - 7.5.2017

Evanjelium na 4. veľkonočnú nedeľu rieši presne tento problém: vzťah medzi individualizmom a kolektivizmom, medzi sebcami a stádom. Ježiš podľa 10. kapitoly Jánovho evanjelia prirovnáva spoločnosť k ovčincu. Aj keď žijeme v meste, azda si vieme predstaviť, ako taký ovčinec vyzerá. Ovce potrebujú chránený priestor. Z neho každý deň vychádzajú von, aby sa napásli. Na správne miesto však neprídu samy a vonku musia byť tiež chránené. Preto potrebujú pastiera, ktorý ovce pozná a ovce poznajú jeho. V Ježišovom rozprávaní sa spomína aj vrátnik. Ten prvý poznáva pastiera a otvára mu bránu. V rozprávaní sa spomínajú aj zlodeji a zbojníci. Tí majú tiež záujem o ovce. Nezáleží im však na nich, chcú ich len využiť pre seba. Ježiš sám sa najprv neoznačuje za pastiera, ale za bránu: Kto vojde cezo mňa, bude žiť. O sebe ako dobrom pastierovi hovorí Ježiš podľa Jánovho evanjelia až neskôr (Jn 10,11).

Prečo je pre nás Ježiš dôležitý najprv ako brána? Každá spoločnosť má svoje hranice. Ak sa v tých hraniciach však nemáme udusiť, potrebujeme bránu, ktorou vychádzame von. Brána zabezpečuje ochranu i voľnosť súčasne. Priestor bez brány nechráni, brána stále zatvorená neumožňuje žiť. Ak od metafor prejdeme k realite, čo bolo bránou pre tradičné spoločnosti a čo je brána pre dnešnú spoločnosť? Ak brána priestor chráni i otvára, obmedzuje i dovoľuje, tak pod bránou si možno predstaviť tradíciu, zvykové právo, zákon, v tradičnej spoločnosti často zákon náboženský, ale ako bránu si možno predstaviť aj vladára, ktorý bol nad zákonom. V modernej spoločnosti má funkciu brány, ktorá niečo dovolí alebo nedovolí, hlava štátu, ale ešte viac súd, ktorý nazývame súdom ústavným. Onedlho sa na Slovensku dozvieme, čo urobil náš ústavný súd s tzv. mečiarovými amnestiami. Bývalý predseda vlády Mečiar v pozícii zastupujúceho prezidenta vyhlásil amnestie, teda zafungoval ako zamknutá brána, aby sa určité zločiny nevyšetrili. Súčasný parlament sa zasa po dlhých rokoch zachoval ako vrátnik, ktorý sa tej zamknutej brány nezľakol, a povedal, že nie bývalý predseda vlády, ale ústavný súd je brána, ktorá sama rozhodne, či zostane zatvorená alebo sa otvorí.

Ak Ježiš hovorí, že je brána, potom nemôžeme v našom ovčinci, v našom spoločenstve viery, v našej cirkvi jednoducho povedať, že pápež, biskup, kňaz alebo zvyk a zákon sú brána, ktorá nás chráni a umožňuje žiť. Brána je len Ježiš sám. Kto je medzi nami priateľ, pastier a ťahúň nášho spoločenstva a kto sebec, zbojník a zlodej, poznávame cez Ježiša. Ako to však spoznať, že niekto z nás, hoci aj kňaz, hoci aj pápež, prechádza alebo neprechádza bránou, ktorou je Ježiš? On predsa nefunguje ako ústavný súd, ktorý viditeľne rozhodne alebo aj nie. Na túto otázku nám dnešné evanjelium dáva pomocnú odpoveď. Cez bránu, ktorou je Ježiš, nás oslovuje hlas, ktorý nás pozná po mene. Taký hlas počula Mária Magdaléna pri hrobe, keď ju oslovil menom Mária a spýtal sa: prečo plačeš? Taký hlas počul apoštol Tomáš, keď ho vzkriesený Ježiš vyzval: pozri moje rany. Taký hlas počuli učeníci z Emauz, keď s nimi Ježiš rozprával a zaradovalo sa ich utrápené srdce. Brána k nám, k nášmu rozumu i srdcu, je vzkriesený Ježiš. Ten, ktorý ma pozná po mene, mňa osobne ako individualitu a zároveň priateľa, ktorý patrí do jeho kolektívu. On je tá brána, cez ktorú prichádza hlas, čo lieči  moje rany a rozhára moje srdce. On je tým kritériom, tou mierkou, ktorou máme súdiť, kritizovať či chváliť seba, ľudí, spoločnosť a cirkev.

Niektorým ľuďom som nedávno poslal pozvanie na akciu, kde sa bude hovoriť o našej podpore pre pápeža Františka. Tá akcia má úradný názov: Solidarita s Františkom. Jedna pani mi odpísala: Prečo s Františkom, nevieme povedať svätý otec alebo aspoň pápež? Odpísal som jej, že preto, lebo si to pápež František neželá. Neželá si byť oslovovaný pápež, a už vôbec nie svätý otec. On sám sa nazýva rímsky biskup. Napokon, Ježiš raz povedal: Máte len jedného otca, toho na nebesiach, vy všetci ste však sestry a bratia (Mt 23,8-10). Pani odpísala, že s radosťou prijíma vysvetlenie. Kardinál Walter Kasper v jednom rozhovore povedal: František nie je len pápež, ale brat. On cíti sympatiu voči každému človeku ako človeku, on sa necíti povýšený; klerikalizmus pokladá za veľké zlo cirkvi, lebo zabíja pravé poslanie kňaza. To povedal už apoštol Pavol: Nechceme byť pánmi nad vašou vierou, ale pomocníkmi vašej radosti (2 Kor 1,24). (W. Kasper, Das Feuer des Evangeliums, Ostfildern 2016, 160-161.).

Kto z nás chce prechádzať bránou, ktorou je Ježiš? Pozývam nás všetkých. Aby sme mali život, aby sme boli sami sebou a zároveň bratia a sestry, pomocníci a pomocníčky našej radosti.