Homília - 23.4.2017

V čase, keď bol pápežom Ján Pavol II., zaviedla sa nová tradícia, že druhá veľkonočná nedeľa sa bude sláviť ako „nedeľa Božieho milosrdenstva“. Súviselo to s tým, že Ján Pavol II. poznal príbeh poľskej rehoľnej sestry Faustíny Kowalskej, ktorá zomrela v Krakove roku 1938. Jej meno sa spája s obrazom Božieho milosrdenstva, ktorý bol namaľovaný podľa jej pokynov. Na obraze je Ježiš stvárnený tak, že z neho vychádzajú farebné lúče. Keď Faustína obraz po prvý raz uzrela, vraj sa rozplakala a povedala, že to nie je Ježiš, ktorého vídala vo svojich predstavách. Napriek tomu sa obraz ujal a dnes ho možno vidieť v mnohých kostoloch.

Na 2. veľkonočnú nedeľu počúvame rozprávanie z evanjelia, ktoré spomína iné videnie Ježiša. Asi každého, kto ho počúva, upúta postoj apoštola Tomáša. Ten najskôr nechcel uveriť v Ježišovo vzkriesenie a uveril až potom, ako videl jeho rany. Jestvuje mnoho umeleckých obrazov, ktoré znázorňujú Ježiša, ako sa zjavuje Tomášovi. Dôležitejšie je ale posolstvo tohto rozprávania. Stredobodom sú Ježišove rany. Niekedy v cirkvi hovoríme o oslávených ranách čiže zraneniach, ktoré nás už nestrašia, ale zachraňujú.

Ako nás zachraňujú? Najprv sa pozrime na Tomášovu požiadavku: Prečo sa Tomáš nedožadoval len toho, aby aj on videl Ježiša a mohol tak uveriť v jeho vzkriesenie? Prečo sa osobitne pýtal na Ježišove rany? Jánovo evanjelium tu chce povedať: Zjavenie – nazvime si to – „pekného“ Ježiša nie je žiadnym dôkazom jeho vzkriesenia. Vzkriesený Ježiš sa dosvedčuje svojimi premenenými ranami čiže odovzdaním skúsenosti, že jeho rany sú uzdravujúce. Nejde len o konkrétne rany na rukách a v boku, o ktorých sa v príbehu hovorí. Ide o tú základnú ranu, ktorou je Ježišova smrť na kríži. K tomu smerovali Tomášove otázky: Aký význam mala Ježišova smrť, prečo musel Ježiš zomrieť a je vôbec možný nejaký nový začiatok toho všetkého, o čo išlo Ježišovi? Spomeňme si, ako Ježišovi učeníci nikdy nechápali, o čom hovorí, keď predpovedal svoju smrť. V predstavách nábožných Židov totiž Mesiáš nemohol zomrieť, aspoň nie tak, aby jeho smrť vyznela ako prehra, ako trest Boží. Ak teraz vzkriesený Ježiš ukazuje svoje rany, zjavuje skúsenosť, že jeho smrť nebola prehra, ale víťazstvo, že kto zomiera z lásky, neprehráva, a tiež, že toto ako pravdu skúsime tak, že rany nášho života budú uzdravené.

Takáto skúsenosť zjavenia nepotrebuje maľovaný obraz. Ak by v Ježišovej dobe jestvovala fotografia, taká skúsenosť by nemohla byť zachytená na fotografii. Taká skúsenosť je udalosťou, ktorá potrebuje ďalej pokračovať, ďalej sa diať. V dnešnom druhom čítaní (1. Petrov list) spomína sa živá nádej, pre ktorú Boh ľudí znovuzrodil vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista. Autor listu píše, že táto nádej sa prejavuje v tom, že hoci sa kresťania stále trápia v rozličných skúškach, predsa Ježiša milujú, veria a jasajú priam nevýslovnou radosťou, lebo už vidia cieľ toho všetkého, cieľ svojej viery.

Ak niekto z nás vidí svet okolo seba v prvom rade ako zlý a ubližujúci, a preto ľudí a svet najmä kritizuje, sťažuje si naň a pohoršuje sa nad ním, potom sa odvážim povedať, že nemá skúsenosť Božieho milosrdenstva, neuzrel Ježišove rany, nespoznal jeho smrť ako Božie znamenie zachraňujúcej lásky, a teda ani nezažil (neuveril) v Ježišovo vzkriesenie. Ak sa teraz pýtame, či jestvuje súvislosť medzi zjavením Ježiša Tomášovi a Božím milosrdenstvom, ktoré sa dnes v cirkvi pripomína, tak treba odpovedať, že toto milosrdenstvo nemôže spočívať v peknom sne o Ježišovi. Beriem na vedomie súkromnú skúsenosť sestry Faustíny, ktorá jej pomohla, aby obetavo žila pre trpiacich ľudí. Záväzný však nemôže obraz, ktorý videla. Napokon, ona sama povedala, že toho „svojho“ Ježiša na obraze nepoznáva, a tiež je zvláštne, že Ježišovi na obraze nevidno rany na rukách... Tá záväzná skúsenosť zjavená v Ježišovi spočíva v tom, že nám Boh tak ako Tomášovi zjavil, že môžeme žiť so svojimi ranami, že nemusíme sa pred ním hanbiť za to, akí sme, a že nik sa nemusí báť, či patrí do spoločenstva Ježišových učeníkov a učeníčok, lebo ešte nie je dosť dobrý. Naopak, my ako kresťania, my ako cirkev, máme vytvárať priestor, kde všetci zranení, hriešni, zatúlaní budú sa môcť cítiť ako doma.

Ako raz povedal múdry teológ kardinál Walter Kasper: Rigoristi v našej cirkvi si radi cirkev predstavujú ako pannu, ktorá vo svojej čistote povýšene stojí nad hriešnym svetom. Omnoho krajší obraz je však obraz cirkvi ako matky, ktorá má vždy otvorené dvere pre všetky svoje deti, aj pre hriešne a zatúlané. Tento obraz o cirkvi vyslovil už v 3. storočí svätý biskup Cyprián z Kartága. Dnes ho pripomína pápež František. Milosrdenstvo nemôže byť blahosklonné pohladkanie po našom polepšení, naopak, milosrdenstvo má byť zjavenie lásky umožňujúce prípadné polepšenie. V tom je odkaz Ježišovho zjavenia po vzkriesení, v tom je odkaz dnešnej nedele Božieho milosrdenstva.