Homília - 17.4.2017

V sobotu večer som s priateľom kňazom, jeho farnosťou a blízkymi ľuďmi slávil Ježišovo vzkriesenie. Včera ráno som mal sv. omšu na Východnom, kde sa každú nedeľu v skromných podmienkach stretáva niekoľko ľudí. Ženy, ktoré tam majú na starosti prípravu bohoslužieb, ma obdarovali viacerými darčekmi, ale najmä úprimnou vďačnosťou a radosťou, že sme sa videli a počuli. S veľkou radosťou nás vždy víta aj pani kostolníčka v račianskom Dolnom kostole. Úprimne jej ďakujem za obetavosť a priateľstvo. Mimoriadne obohacuje naše sv. omše aj pán organista, ktorý rád prichádza poslúžiť hudbou a spevom. Veľmi si cením aj pozdravy a krátke rozhovory pred a po sv. omši. Prežívanie našej viery, slávenie v spoločenstve nesmie byť nikdy neosobné, chladné, do seba uzavreté!

Autor duchovných cvičení vo Vatikáne, Ermes Ronchi, ktorého som spomínal včera, hovorí, že máme konať podľa troch slovies z príbehu o milosrdnom Samaritánovi: vidieť, zastať, dotknúť sa. Ak naše chodenie po tomto svete, ak naše prebývanie doma a v práci, ak naše spolužitie v cirkvi bude bez týchto troch slovies, to nie je život, to nie je kresťanstvo, to nie je cirkev. Dívať sa máme zblízka, priam z milimetrovej vzdialenosti, nie z odstupu, hovorí Ronchi. Zastať, neobísť, prerušiť činnosť, aby sme mohli spoznať, o čo ide, a človeka, o ktorého ide. A potom sa nebáť dotyku so skutočnosťou, s iným človekom, nebáť sa, že čosi pokazíme, že sa zašpiníme.

Prečo to všetko spomínam? Počuli sme dnes úryvok zo Skutkov apoštolov. Peter ľuďom v Jeruzaleme povedal, že im chce vysvetliť, čo sa deje, a prečo oni, apoštoli, robia rozruch okolo Ježiša. Pripomenul, ako Ježiš ľudí stretával, ako sa pri nich zastavoval, ako sa ich dotýkal. Povedal a vyznal, že on v Ježišovom prístupe vidí Boží zámer a konanie. Peter vedel, že Ježiša dali usmrtiť židovskí veľkňazi a náboženskí právnici, a nebál sa to nazvať pravým menom: rukami bezbožníkov ste ho usmrtili (Sk 2, 23). Potom na základe citátov z Biblie doložil Ježišovo vzkriesenie (Ž 132,11).

Tak ako Peter poukazoval na to, čo sa deje, aj my musíme najprv vidieť, čo sa deje v našom živote. Všímať si, čo je v ňom cenné, čo únavné a čo márne až hriešne. To, čo je cenné, obohacujúce, zachytiť, nezabudnúť, oživovať si. Spoznať v tom Boží zámer a v náboženskom prostredí to dosvedčovať aj ako apoštoli vysvetlením zo Sv. písma. Potom naše prežívanie viery nebude povrchné a dokážeme vnímať udalosti, ktoré nás obohacujú.

Nemusí ísť vždy len o súkromné udalosti. Mnohí ľudia mi hovorili, ako ich na Veľký piatok oslovil dokumentárny film, ktorý vysielala slovenská televízia pod názvom Sľub z katakomb, a potom prenos krížovej cesty z rímskeho kolosea. Film bol o biskupovi Helderovi Camarovi z Brazílie, ktorý zohral významnú úlohu na II. vatikánskom koncile pred 50 rokmi. Ostatných účastníkov koncilu presviedčal, aby odmietli cirkev spojenú s mocou a zvolili si život medzi obyčajnými a chudobnými. Z jeho iniciatívy vznikol na záver koncilu záväzok biskupov (pakt), ktorý podpísali v katakombách sv. Domitilly, že budú žiť skromne medzi ľuďmi a cirkev zmenia na chudobnú a slúžiacu. Včera večer vysielala slovenská televízia film, rokovú operu pod názvom Ježiš Kristus Superstar. Pred 30 rokmi to bol veľký hit. Film sa u nás nesmel premietať, dozvedeli sme sa však, že ho dávajú v jednom kine v Budapešti a išli sme naň. Film bol anglický, titulky maďarské. Napriek tomu nás ten film veľmi oslovil. Umelecky moderne spracoval Ježišov príbeh. Aj po rokoch ma silne oslovuje. Naopak, nič mi nehovoria náboženské filmy, ktoré romantizujú a tvária sa, že verne podávajú históriu.

Ježiš nekoná tam a vtedy, kde sa citovo rozplývame alebo niečo o ňom len sucho opakujeme. Ježiš dnes koná tam a vtedy, kde uprostred obyčajných i sviatočných dejov uzrieme, čo sa deje, neobídeme problém ani človeka a s láskou, uzdravujúco dotýkame sa jeden druhého. Vtedy konáme ako Ježiš, vtedy on koná v nás.