Homília - 15.4.2017

Veľká noc - vigília
Mt 28,1-10
Autor: Karol Moravčík

Možno predpokladať, že ľudia, ktorí po tieto dni prichádzajú na bohoslužby do kostola, patria k najhorlivejším veriacim. Na rozdiel od mnohých iných, vieme, čo je Zelený štvrtok, Veľký piatok i Veľká sobota. Okrem domácej prípravy na sviatky našli sme si čas aj na stretnutia v kostole. Teším sa zo všetkých, ktorí zachovávajú tieto tradície, a blahoželám im, že tieto veľké sviatky nezamenili len za dobré jedlo, pitie a dovolenku. Teraz, v túto svätú noc, chcem však aj poprosiť, aby sme ani svoju vieru nezamenili len za kostolnú tradíciu.

Počas dnešnej slávnosti vzkriesenia naša cirkev necháva čítať viacero dôležitých biblických textov: o stvorení sveta, vyvolení Abraháma, oslobodení Izraelitov z Egypta, a potom už o nás, našom krste, našom zasvätení sa v krste do Krista Ježiša. Apoštol Pavol to vysvetlil ako zasvätenie do jeho smrti i vzkriesenia – aby sme žili novým životom, aby starý človek v nás bol ukrižovaný a naša prirodzenosť (ľudskosť) nebola viac hriešna, ale svätá.

Ako v nás môže zomrieť starý človek? Kto je mladší, povie si: vo mne ešte nemá čo zomrieť, mám predsa len 15, 20, 30 rokov. Apoštolovi však nešlo o roky. Hriešna prirodzenosť bol pre neho stav človeka, ktorý nevie, čo chce, čím je, nevie, kto ho ľúbi a často neľúbi ani seba. To nie je otázka mladosti, ani stredného veku, ani staroby. To je otázka našej ľudskosti. Ako povedal apoštol, nový človek sa rodí zo zasvätenia do Krista. Zasvätenie je ako zasnúbenie, spojenie s niekým, koho láska mi dodáva hodnotu. Na rozdiel od vzťahu medzi priateľmi, medzi mužom a ženou, toto zasnúbenie ide však ešte hlbšie, smeruje k radosti zo samotnej ľudskosti.

Radosti, aby sa prejavila, často bráni náš strach. Strach z nezdaru, zo seba, z iných, samozrejme aj zo smrti. Jedno či sme mladí alebo starší. Evanjelium tejto noci spomína ženy, ktoré mali radi Ježiša. Preto si ho chceli uctiť aj po smrti. Stretávajú ho však živého. Že je to on, poznajú podľa toho, že im ide v ústrety, zbavuje ich strachu a objíma sa s nimi. Kto ťa zbavuje strachu, kto ťa rád pozdravuje a objíma, dodáva hodnotu tvojmu životu. Mení ťa zo starého človeka na človeka nového.

Môže sa to podariť aj mne, že ma Ježiš stretne, pozdraví, objíme a zbaví strachu? Práve preto sa stretáme, modlíme, slávime veľké sviatky, aby sme na sebe zažili Ježišovo konanie. Podľa čoho spoznáme, že sme zažili? Možno s prekvapením zistíme, že my, ešte včera unavení, ustarostení i zastrašení, vládzeme sa povzniesť nad svoje starosti, dokážeme iných pozdravovať, objať ich, liečiť zo strachu, prinášať im radosť.

Niekedy sa pýtam, ako sa to dá spoznať, že to všetko je pravda, čo čítame v Biblii, a že umučený Ježiš je vzkriesený u Boha. Moja odpoveď znie, že sa to dá zistiť len tak, že si to sami otestujeme. Preto sa na Veľký piatok a Veľkú sobotu stíšime, aby sme si nanovo precítili, kto je našou ešte väčšou láskou ako najbližší priatelia, vlastná žena, muž, deti, aby sme si nanovo priznali, do koho sme zasvätení, a potom sa nechali osloviť ako tie ženy, čo šli ku hrobu.

Nechajme sa aj my Ježišom otočiť, aby sme už nešli do hrobu, ale za svojimi priateľmi a s prekvapením zistili, že Ježiš aj nám dal schopnosť zbavovať strachu a prinášať radosť. Veľmi nám v túto svätú noc prajem, aby si to každý z nás, mladý i starší, vedel overiť, precítiť, prežiť na vlastnej koži.