Homília - 9.3.2017

Bez toho, žeby som chcel lichotiť organizátorkám SDM, chcem povedať, prečo som si program SDM vždy vážil a podporoval. Počas roka sa stretávame s rôznymi iniciatívami na podporu ľudí v núdzi. Len za ostatný týždeň sme si mohli všimnúť zbierku na Bratislavskú charitu, vincentínsku zbierku, krabičku pre Afriku, zbierku s polievkou „Podeľte sa“... Program SDM je iný. Síce tiež končí zbierkou, ale zbierke predchádzajú dve ďalšie činnosti – poznávanie situácie a jej zhodnotenie. Ide o známu trojčlenku: vidieť – zhodnotiť – konať. Táto trojčlenka je duchovnou zásadou hnutia SDM. Je to stará zásada, ktorej sa drží aj pápež František. Vychádza z predstavy, že ak sa máme správne rozhodnúť a niečo dobré urobiť, musíme najprv poznať realitu, v ktorej žijeme, a túto realitu aj reflektovať, vyhodnotiť. Pohľad na realitu a jej hodnotenie podporujeme modlitbou a Božím slovom. Čo je dôležité, modlitba a Božie slovo nie sú oddelené od reality, ale z nej vychádzajú a k nej sa vracajú. Viaceré sociálne a duchovné projekty zostávajú sterilné práve preto, že sa nepozrieme do tváre človeka a nevložíme sa do udalosti, v ktorej treba konať. Alebo, ak sa aj pozrieme, neprejdeme od fyzického poznania k poznaniu hlbších príčin, motívov a dôsledkov, v ktorých sa ľudia a udalosti nachádzajú.

Dnes sa dívame na situáciu žien na Filipínach. Ako sme sa dozvedeli, táto krajina je rozdelená ako väčšina krajín dnešného sveta na extrémne chudobnú a extrémne bohatú časť. Spravodlivosť, ktorá by mala scénu vyvažovať, potrebuje sama pomôcť, aby nevidela len na jedno oko. V meditácii o obraze sa kladú otázky: Na akom podklade spravodlivosť stojí, kto ju nesie? Postava spravodlivosti je zobrazená tak, že stojí na prestretom stole, ktorým je banánový list. Ten držia ďalšie postavy, ktoré však idú každá iným smerom. Ako sme na úvod počuli, podobne ako slovenské ženy aj ženy z Filipín (ale v omnoho väčšej miere) migrujú za prácou, mnohé ďaleko, často do bohatých krajín pri Perzskom zálive. Aby uživili rodiny, robia u cudzích boháčov slúžky, a doma sa o ich starých rodičov a deti nemá kto postarať. S tým súvisia narušené vzťahy medzi rodičmi a manželmi. Svet 21. stor. je svet veľkých sociálnych rozdielov, svet extrémne nespravodlivý. To je príčinou, že milióny ľudí migrujú, utekajú, presídľujú sa. Bohaté krajiny Európy a Sev. Ameriky sa hrdia demokraciou, ale ich politici a občania zväčša myslia len na seba. Po roku 1990 mnohí naši ľudia uverili, že sa budeme mať dobre, ak sa bude každý starať sám o seba. Dovtedy sa do všetkého staral komunistický štát, zdalo sa správne, starať sa konečne o seba sami. Namiesto jednej diktatúry zhora máme však tisíce malých sebeckých diktátov zhora i zdola.

Čo môžeme urobiť ako kresťania? Ježiš nám radí, aby sme neboli iba spravodliví, ale urobili aj čosi „navyše“. Božie kráľovstvo má podobu tohto „navyše“. Na námietku robotníka, ktorý pracoval po celý deň, Ježiš odpovedá: Chcem dať aj poslednému toľko, koľko tebe. Ak vidíme len obyčajnú spravodlivosť, nechápeme a pýtame sa: Prečo by mali dostať všetci rovnako?! Jedna z odpovedí môže znieť: Lebo nemáme všetci rovnakú štartovaciu čiaru. Iná môže byť: Extrémna nerovnosť sa nedá prekonať vyvažovaním, ale solidaritou, kde jednotlivci nebudú hľadieť len na seba. Suchári a farizeji to nechápu. Ježiš  však ponúkal toto „navyše“. Pápež František to nazýva milosrdenstvo. Keď sa ho pýtajú, kde je potom pravda, odpovedá: Milosrdenstvo je pravda. Myslime na toto Ježišovo „navyše“. Potom nebudeme ako tie postavy pod banánovým listom na obraze. Nebudeme kráčať každý a každá iným smerom. Nebudeme sa sťažovať, že solidarita je nespravodlivosť.

Keď sa brazílskeho teológa Leonarda Boffa nedávno pýtali, či pápež František nemešká s reformami cirkvi, odpovedal: V strede jeho pozornosti už nie je cirkev a jej vnútorný chod, ale samotné prežitie ľudstva, budúcnosť Zeme. Pápež si uvedomuje, že ak zanikne Zem, vyriešia sa tým všetky problémy. Je to odkaz aj pre nás. Ak budú katolíci, ak evanjelici, ak ľudia v Európe, ak ženy i muži na Filipínach či inde myslieť len na seba, nebude o chvíľu už čo riešiť. Spravodlivosť spočívajúca na ľuďoch, z ktorých ide každý svojím vlastným smerom, nemá budúcnosť. Prostredníctvom SDM sme oslovení Ježišom nasledovať ho v jeho veľkorysosti, nájsť to naše aktuálne „navyše“, ktoré nás zjednotí a posilní.