Homília - 5.2.2017

Rozdiel medzi apoštolom, ktorý nechce zvestovať evanjelium ľudskou múdrosťou, a kňazom, ktorý sa nepripravuje na kázeň, vidím v tom, že apoštol svoju slabosť nechápal ako plánovanú nepripravenosť – lebo Boh sa vraj postará. Nepripravenosť nemožno pokladať za skromnosť, ale skôr za nebezpečnú opovážlivosť. Apoštol zažil, čo to znamená byť Bohom oslovený, čo to je, keď sa Boh niekomu zjaví. O tomto zjavení chcel Pavol svedčiť. Preto nepchal do popredia seba, ale nechával pôsobiť Boha. Jeho úlohou bolo byť svedkom alebo nástrojom Božieho konania. Nechcel, ako píše, aby jeho reč bola prehováraním, presviedčaním pomocou dobre premyslených slov, ale aby spočívala na prejavoch Božieho Ducha a jeho moci. Tu je potom dôležitá otázka, kedy je naše konanie, naša reč len „šikovným“ prehováraním a kedy nástrojom Božieho Ducha.

Ak sa niekto z nás postaví za rečnícky pult veriac, že dostane zjavenie, tak taký človek chápe zjavenie ako dobrý okamžitý nápad, ktorý sa mu pritrafí. V takom prípade však vôbec nejde o poskytnutie priestoru Božiemu Duchu. Naopak, je to príležitosť, aby ľudia obdivne zavzdychali: Hľa, aký je šikovný, aké má dobré nápady! To, čo nám ponúka apoštol, nie je zjavenie ako nápad šikovného človeka s rýchlym premýšľaním, ale naša odpoveď, ktorú dávame Bohu. Keď Pavol píše, že chce pred ľudí predstúpiť ako bojazlivý až prestrašený, opisuje normálnu reakciu na skutočné Božie zjavenie, na skutočne silný zážitok. Na prvé počutie to znie divne, ale je to naozaj tak, že akési mrazenie v chrbte, triaška, nervozita, pocit neistoty či malosti sú sprievodným znakom pravého zjavenia. Odborne sa hovorí, že náboženský zážitok je tremendum et fasciosum (otriasajúce a fascinujúce). Čosi podobné zažívame pri úžasnom umeleckom zážitku, pri veľkom športovom úspechu, ale aj pri veľkom prejave lásky. Vtedy si uvedomujeme, že ten úspech, lásku, veľký zážitok sme si nevynútili svojou šikovnosťou, svojou úžasnosťou, ale naopak, bolo nám to dané ako veľký dar, ktorý nás spokornil, učinil vďačným a súčasne uchvátil.

V tejto súvislosti sa dajú lepšie pochopiť Ježišove blahoslavenstvá (blažení chudobní). Nik nie je šťastný, že je chudobný. Ale – a tak to Ježiš myslel – keďže takýto človek nečaká nič od seba, nemá na to, aby pozitívne zmenil svoju situáciu, práve preto môže byť otvorený pre oslovenie Bohom a uzdravenie svojej situácie. Naozaj platí staré príslovie: Kde je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia. Boh nepotrebuje ukazovať svoju veľkosť na pozadí slabých, ale práve tí slabí vedia oceniť, že Boh funguje ako lekár (spasiteľ). Apoštol Pavol neoslovoval ľudí nepripravený, ale im odovzdával svoju skúsenosť so zjavením Božej moci, ktorá ho spokornila, uchvátila a uzdravila. Ak hovoril, chcel hovoriť z tejto Bohom darovanej skúsenosti, nie zo svojej múdrosti. O podobný prístup sa máme usilovať. Hlásateľmi evanjelia môžu byť tí, čo boli najlepšími študentmi, ale aj tí, čo boli slabšími žiakmi. Obe skupiny však majú podľa vlastných možností vyjadriť svoju skúsenosť s Bohom, nie jedni prezentovať svoju šikovnosť a druhí svoju neschopnosť.

Henri Nouwen (+1996) bol kňaz, teológ, psychológ, profesor na prestížnych univerzitách (aj na Harvarde) a úspešný spisovateľ. Po niekoľkých rokoch opustil univerzitu, aby žil s postihnutými ľuďmi v spoločenstve zvanom Archa. V knižke o vodcovstve v cirkvi píše: Keď som premýšľal, aká je hlavná príčina, že tak veľa ľudí vo Francúzsku, Nemecku, Holandsku a v Amerike odišlo v priebehu ostatných desaťročí z cirkvi, prišlo mi na um slovo „moc“. Pokušenie pokladať moc za vhodný nástroj šírenia evanjelia je najväčšie zo všetkých pokušení. Prečo je pokušenie moci také neodolateľné? Moc ponúka ľahkú náhradu za ťažkú úlohu lásky. Mnohí kresťanskí vodcovia sú ľudia, ktorí nevedia ako rozvíjať zdravé, dôverné vzťahy a namiesto toho si vyberú moc... nie sú schopní dať a prijať lásku. (V mene Ježiša, Dobrá kniha, Trnava 1998, 46-48.)

Henri Nouwen nám ponúka odpoveď na našu otázku, čo znamená zvestovať evanjelium nie v múdrosti, ale v slabosti. Dobre si to všimnime. Platí to pre odovzdávanie všetkého pekného, dôležitého a hodnotného v rodine, spoločnosti i cirkvi. Nejde to cez moc, ale cez zdravé a dôverné vzťahy. To bola tá Pavlova cesta Ducha a Božej moci, ťažká cesta lásky, ťažká cesta vzťahov, ktoré sa nedajú nahradiť ľahkou cestou ľudskej moci a múdrosti. Veľmi si pomáhajme a za seba sa modlime, aby sme dokázali tieto cesty rozlíšiť, kráčať po tých správnych a spolu sa radovať.