Homília - 29.1.2017

Ľudí, ktorí radi rozkazujú, máme aj v našej cirkvi dosť. Nebudeme s nimi polemizovať odvolaním sa na zákon. Máme niečo lepšie. Keď počúvame apoštola Pavla, dozvedáme sa, že Boh si nás vyvolil bláznivých, aby zahanbil mocných, vyvolil si tých, čo nemôžu rozkazovať, aby zahanbil silných. Veľmi divné, povieme si a pýtame sa: Prečo to Boh urobil? Pavol odpovedá, že preto, aby sa nik nevystatoval. A keď dobre čítame, aj preto, aby zničil to, čo sa vystatuje. Pavol to píše Korinťanom, ktorí sa začali vystatovať. Ako si pamätáme, jedni sa začali chváliť, že patria Pavlovi, iní, že Petrovi atď. A tak ich apoštol nešetrí a pýta sa: Ktože je tu ten múdry, urodzený a silný? Odpovedá si sám, že vidí najmä takých, ktorými svet pohŕda. Ale, a to je najdôležitejšie, nie preto sa ľudia v Korinte stali kresťanmi, aby nimi niekto pohŕdal, ale preto, aby svoje sebavedomie postavili na niečom lepšom ako sú privilégiá, zákony a rozkazy – na Kristovi Ježišovi, ktorého Boh pre nás urobil múdrym, aby sme cez neho dostali spravodlivosť, šťastie i svätosť.

Moderný európsky človek sa naučil zakladať si najmä na sebe. Niekto to prirovnal k pokusu ťahať sa z močiara za vlastné vlasy. Tomuto omylu často podliehame, mnohí chcú byť odkázaní len sami na seba. Zdravá samostatnosť je však čosi iné. Apoštol Pavol žil v antickej spoločnosti, v ktorej si ľudia zakladali na iných a na inom, nie na sebe. Mohlo to byť všeličo – rodina, kmeň, učitelia alebo aj kráľ. Židia si zakladali na Zákone (s veľkým z) a chválili sa vyvolením od Boha. Pavol by súhlasil, že treba sa chváliť Bohom, ale inak. Nie na základe Zákona a vyvolenia na základe pôvodu, ale na základe Božieho konania v Ježišovi. Boh v Ježišovi konal pre ponižovaných, vykorisťovaných, nešťastných a odkopnutých tohto sveta. A mocných učil zriekať sa privilégií moci a hľadať šťastie v službe práve tým, čo neboli najšťastnejší. Preto sme dnes počuli z evanjelia: Blahoslavení chudobní, blahoslavení plačúci (Mt 5,3-10).

Filozoficky sa tejto téme vraví téma hodnôt. Spoločnosť, ktorá má fungovať, nikdy nefunguje len na zákone a rozkaze. Funguje na spoločnom uznávaní hodnôt – čo spolu veríme, čo si vážime. Aj mnohí svetskí filozofi povedia: Nemôže to byť bohatstvo, a hoci sú sami vzdelancami, povedia, nemôže to byť ani vzdelanosť. Majetok aj vzdelanie sú hodnotami, ale nemôžu byť najvyššími hodnotami. Preto za vyššiu hodnotu pokladáme napríklad priateľstvo, vzťahy a svätosť – svetsky povedané: dobrý charakter, obetavosť či solidárnosť. Dosť ťažko sa o takýchto hodnotách filozofuje, ak ich človek nezažije. Pavol preto pred Korinťanmi až tak nefilozofoval, ale hlásal evanjelium – kto prijme Krista, kto je naozaj kresťan, vie (je mu to jasné), že bol ničím. A teraz vie, že je spravodlivý, prijatý, milovaný, šťastný, posvätený z Krista. Nie zo seba. Vie to, lebo sa o to v praxi opiera, vie to, lebo to dokáže sprostredkovať iným.

Chceme rozkazovať? Už malé dieťa rado rozkazuje aspoň psovi, až kým nezistí, že ani náhodou ho ten pes poslúchať nebude. Ale hrať sa s tým dieťaťom bude rád. Chceme vyhlasovať a poslúchať zákon? Zákony spoločnosť potrebuje, ale príliš často sú vyhlasované účelovo (v prospech niekoho) a ešte účelovejšie sa vykladajú. Takže zostávajú hodnoty. Tie filozofické, ale najmä kresťanské – z Krista Ježiša. To je podstata kresťanstva. Odovzdať skúsenosť, že veríme spolu až tak, že zažijeme oslobodenie z poníženia a biedy, že veríme až tak, že sa ťaháme z biedy. Teológ Karl Rahner raz napísal ohľadom autority v cirkvi, že tí, ktorých nazývame predstavenými, sú pre nás predstavenými len na základe viery. Nie zákona. Ak neveríme, ak nemôžeme veriť, že cez niekoho medzi nami koná Boh, nefunguje to. Podobné platí pre rodičov a ďalšie autority. Akú autoritu majú generáli a politici, ktorí sa starajú najmä o svoju moc a privilégiá? Môžu rozkazovať, koľko chcú, o chvíľu nebude komu. Podobné platí pre každé spoločenstvo, rodinu, cirkev...

Samozrejme, viem si predstaviť aj rozkaz, ktorý má prednosť pred zákonom. Vždy však len na pozadí spoločných hodnôt. Funguje to napríklad v športe. Vrcholí veľký futbalový zápas. Jedno z mužstiev kope pokutový kop. Odrazu nik z hráčov nemá odvahu. Majú nejaké pravidlo či dohodu, kto má kopať v takej chvíli, ale ak by sa neosmelil, určí aktéra tréner. Strelcovi to dodá odvahy, a ak to nevyjde, neponesie nešťastie sám. Podobne pri hasení požiaru riskujú viacerí. V najvážnejšej situácii ale veliteľ určí rozkazom, kto pôjde do najväčšieho rizika. Takže funguje aj rozkaz nad zákonom, ale nie preto, že si niekto mocný čosi zmyslí. Najprv je viera, nádej a predovšetkým láska (1 Kor 13,13), napíše apoštol v 13. kap. Prvého listu Korinťanom. Za tejto podmienky funguje zákon a občas aj rozkaz. Naopak nikdy. Nakoľko sme kresťania, poznáme podľa toho, či sme šťastní, že poslúchame a rozkazujeme, alebo sme šťastní, že veríme a milujeme.