Homília - 22.1.2017

Keď sa pozrieme, ako pri liturgii 3. nedele cez rok pokračuje čítanie z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, zbadáme, že Pavol veľmi rýchlo, hneď v prvej kapitole, prejde od vznešenej reči ku konkrétnym výčitkám. Korintským kresťanom vyčíta spory. Tie boli jedným z vážnych dôvodov, že napísal list, a potom aj druhý list (ešte ostrejší) na ich adresu. Pavol bol prvý, kto v Korinte, vo významnom gréckom meste, hlásal evanjelium. Po jeho odchode prišli medzi tamojších kresťanov ďalší hlásatelia evanjelia a Korinťania spoznali aj iné významné osobnosti prvotnej cirkvi. Keď si pozorne všimneme, čo Pavol píše, vidíme, že nevyčíta korintským kresťanom, že okrem neho počúvajú aj iných hlásateľov evanjelia. Vyčíta im však, že vytvárajú skupiny podľa svojich obľúbených favoritov medzi kazateľmi a stavajú jedného proti druhému. Pavol menovite spomína, ako jeden kresťan kričí, že je Pavlov, druhý, že je Apollov, a ďalší, že je Kéfasov (čiže Petrov). Niekto ďalší kričí, že je iba Kristov.

Ako na tieto spory Pavol reagoval? Najprv položil otázky: Je Kristus rozdelený? Kto bol za nás ukrižovaný? V mene koho sme boli pokrstení? Apoštol kládol tieto otázky vo vedomí, že všetci – akokoľvek rozhádaní – môžu odpovedať len jedným spôsobom: Kristus nie je rozdelený, Kristus (nik iný) bol za nás ukrižovaný a v jeho mene sme boli pokrstení. Inak povedané, chcel, aby všetkým bolo jasné, že kresťanmi sú vďaka Kristovi, že na neho sa majú vzťahovať a ním sa pomeriavať či hodnotiť.

Možno sa oplatí trochu zamyslieť nad tým, ako sa niekto v tých časoch vôbec stal kresťanom. Dnes v dobrých kresťanských rodinách rodičia vodia deti do kostola a prihlásia ich na náboženstvo. Pavol, samozrejme, neoslovoval ľudí v nejakom kostole, pri nejakých obradoch, ani neučil náboženstvo. Kostol, bohoslužby a vyučovanie sú záležitosťami, ktoré prídu na program neskôr. Nie sú však východiskom. Pavol pri oslovovaní ľudí postupoval ako Ježiš. Pripomeňme si napríklad Ježišov rozhovor so Samaritánkou, ako ho opisuje Jánovo evanjelium (1 Jn 4,1-42). Ježiš sa bez predsudkov skontaktuje so ženou, napriek rozdielnostiam nájde spoločnú tému, potom od materiálnych potrieb prejde k duchovným – od vody prejde k radosti zo života a k jeho zmyslu. K týmto hlbším témam Ježiš prejde cez vzťahy, ktoré tá žena mala k mužom. Keď sa Ježiš dotkol témy, ktorá pre ženu bola kľúčová – vzťahy k mužom –, mohol prejsť k náboženskej viere, k tomu, z čoho žijeme a čomu sa klaniame. Napokon od vonkajšieho chápania náboženstva prešiel Ježiš k chápaniu vnútornému a osobnému, keď povedal, že Bohu sa máme klaňať v Duchu a pravde (Jn 4,23).

Podobne postupoval Pavol. So Židmi mohol hovoriť aj na báze znalostí Starého zákona. Aj tie však aktualizoval pre nové podmienky. Taký prístup možno nájsť v dnešnom nedeľnom čítaní z Matúšovho evanjelia, keď evanjelista aktualizoval dávnu reč proroka o svetle, ktoré zažiari tým, čo bývajú v temnotách (Mt 4,14-16). U pohanov Pavol nepredpokladal žiadne náboženské skúsenosti, aké mali Židia, a tak vychádzal len z normálnych ľudských túžob a obáv, očakávaní a sklamaní, z hľadania zmyslu života a jeho šťastia. Sám seba pritom chápal ako Kristov nástroj, ktorý Kristus používa, aby sa zjavil ako darca radosti, slobody a životného zmyslu.

Preto Pavol nechcel mať žiadnych obdivovateľov a veľmi ho hnevalo, ak niektorí kazatelia chceli ľudí viac očariť svojou šikovnosťou, ako by boli len nástrojom, ktorý použije Kristus. Pavlovi nevadilo, ak sa s ním niekto pohádal o tom, ako pôsobí Boh a čo treba urobiť, aby boli ľudia šťastní. Radikálne sa však staval proti tomu, aby si niekto v mene viery iných podmaňoval, aby ich strašil, aby presadzoval vlastnú autoritu, a tým znemožňoval, aby Kristus sám v ľuďoch konal a pôsobil. Ak dnes niekto medzi nami uráža druhých kresťanov, kňazov a hlásateľov evanjelia a podsúva im, že údajne rozbíjajú cirkev, argumentuje z pozície moci, žiarlivosti a nenávisti. Rozbíjanie cirkvi je falošný argument. Cirkev nie je pre kresťana najvyššia kategória. Cirkev, teda my, má byť nástrojom, znamením a svedkyňou Krista. Preto ja argumentujem: Nik v cirkvi nesmie zabíjať Krista! Zabíja ho ten, kto sa naňho slovne odvoláva, ale skutkami mu bráni, aby sa aj dnes zjavil v Duchu a pravde tak, ako sa kedysi zjavil takým hriešnikom, ako boli pôvodne Samaritánka, Matúš či Pavol.

Nie cirkev, a už vôbec nie naše osoby, úrady a tradície, ale jedine Kristus môže byť naším spoločným a zjednocujúcim menovateľom. Potom nik nebude hovoriť, že je Róbertov, Stanislavov či Karolov, ale že ho ten alebo onen priviedol ku Kristovi. Ďakujem Bohu, ak sa to občas podarí aj cezo mňa.