Homília - 15.1.2017

Dnes pri liturgii začíname čítať z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom. Z tohto listu budeme čítať na pokračovanie ešte niekoľko nedieľ. Keď dnes počúvame apoštola, dozvedáme sa, čo si myslel o cirkvi, a môže nám to pomôcť aj k porozumeniu, v akom vzťahu sa v našej cirkvi nachádzajú hierarchia a demokracia. Tieto slová pochádzajú z gréčtiny, pričom hierarchia sa dá preložiť ako zakladajúca svätá moc a demokracia ako vláda ľudu. Oba pojmy sa v prvých riadkoch Pavlovho listu priamo nenachádzajú. Hneď v prvej vete sa však Pavol predstavuje ako povolaný za apoštola z Božej vôle, čo by sme mohli označiť za hierarchiu v cirkvi. Pavol nie je apoštolom z vôle ľudu, jeho povolanie nepochádza od ľudí, ale od Boha. Na druhej strane sú ľudia, ku ktorým je apoštol poslaný. To je cirkev v Korinte, ale aj všetci povolaní kdekoľvek na zemi, ktorí vzývajú meno Ježiša ako meno Krista Pána. O nich Pavol hovorí ako o posvätených alebo rovno svätých, čím nemyslí iba niektorých, ale všetkých členov cirkvi. Túto základnú svätosť všetkých kresťanov môžeme označiť ako demokraciu v cirkvi.

Čo to pre Pavla znamená, keď zdôrazňuje, že za apoštola je Bohom povolaný? Predovšetkým vyznáva, že sa cíti byť naozaj Bohom oslovený, Bohom povolaný, že svoje povolanie berie vážne, preto ide medzi ľudí, preto prišiel aj do Korinta, pričom riskuje, že nebude pochopený a prijatý. Aj v tom prípade sa však svojho povolania nezrieka. Ak chceme vedieť, čo je hierarchia, tak práve toto. Nie, že je niekto medzi nami hore a iní sú dolu, ale že niekto z nás vníma svoje povolanie, svoju úlohu od Boha, a túto úlohu žije nezávisle na tom, či je obľúbený, pochopený alebo rovno odsúhlasený väčšinou ľudí. V tomto zmysle platí hierarchia v cirkvi. Pravdu nemusí mať väčšina, pravdu môže mať jeden z nás. Môže to byť apoštol, ktorý stojí zoči-voči cirkvi v Korinte, ale aj človek tu, v kostolnej lavici, ktorý sa modlí, počúva Boha a vníma, čo nám Boh hovorí v tejto dobe a pokúša sa o tom svedčiť.

Iste, zostáva dôležitá otázka, ako sa to spozná, cez koho Boh hovorí. Ak sa oprieme o známe svedectvá Sv. písma, môžeme sa pýtať, ako sme spoznali, že Boh hovoril a konal cez Ježiša a nie cez Annáša s Kajfášom, cez Štefana a nie cez židovskú veľradu, cez Pavla a nie cez jeho protivníkov. Spoznali sme to cez mnohé vonkajšie i vnútorné dôvody, cez život týchto ľudí, cez ich obety, cez ich silu, ktorá z nich vychádzala a ktorá ostatných pozitívne premieňala. Nedá sa povedať, že v našej cirkvi Boh hovorí len cez biskupov a kňazov. Správnejšie je povedať, že jedna veľmi dôležitá úloha biskupov a kňazov je, aby pomáhali spoznať, cez koho Boh hovorí. Hierarchia teda neznamená, že jeden z nás má pravdu, lebo je kňaz, ale že kňaz má pomáhať tomu, aby sme si pravdu a Božiu vôľu neodhlasovali, ale poctivo skúmali, kde je, a potom jej uverili. Demokratická väčšina pri tomto skúmaní nie je obídená, ako by sa niekto nazdal. Kto pozná dejiny cirkvi vie, že to, čo napríklad voláme dogma (pravda viery), nebolo nikdy vyhlásené svojvoľným rozhodnutím jedného pápeža či biskupa, ale pápež vždy len predkladal za potrebné veriť to, na čom sa zhodla väčšina v cirkvi. Pritom však nejde o samotnú číselnú väčšinu, ale o to, že sa tá väčšina zhodla na poznaní Božej vôle, Božieho povolania medzi nami.

Povolaný Boží človek si má chrániť svoje povolanie, ale súčasne sa má snažiť, aby ľuďom uľahčil prijatie svojho posolstva. Tak sa Pavol nebál povedať, čo si myslí, ale nikdy sa neuchyľoval k falošnému manévru, žeby povedal: Tak je to, lebo to hovorím ja a hotovo! Len sa vytrvalo angažoval a ponúkal svoju službu. Apoštol dostal povolanie pre iných, nie pre seba. Toto povolanie sa osvedčuje práve službou svätým. Tým sa nemyslí, že kresťania nehrešia. Sú však svätí, lebo svätý Boh v nich pôsobí a umožňuje im veriť a z viery konať. Zdá sa mi, že vzťah medzi Bohom a ľuďmi v cirkvi sa dá prirovnať vzťahu medzi umelcom, jeho talentom a ľuďmi, ktorí vnímajú jeho umenie. Umelec nie je umelcom preto, že ho za takého uznali ľudia. Je umelcom, lebo – ako sa vraví – má talent od Boha. Umelec tvorí, aj keď nie je pochopený. Dobrému umelcovi však na ľuďoch záleží. Nepodceňuje ľudí, nepredvádza sa, o svoj talent sa chce podeliť.

Podobne to má byť v cirkvi. Boh nás všetkých demokraticky urobil svätými a niektorých medzi nami hierarchicky urobil apoštolmi. Takže nech sa nik z nás necíti byť hore a nik dolu. Spoločne sme Boha počúvajúci, spoločne pravdu hľadajúci, spoločne majúci v úcte apoštolov – umelcov Božích medzi nami.