Homília - 8.1.2017

Na sviatok Zjavenia Pána som citoval z textu kanadského kňaza a spisovateľa Rona Rolheisera. Autor svoj text nazval Cirkev ako útočište (Our Churches as Sanctuaries). Myslel na to, že cirkev bola v minulosti známa tým, že jej kostoly boli útočišťom, azylom pre ľudí, ktorí hľadali úkryt pred ubližovaním, či už išlo o utečencov, bezdomovcov, Židov alebo aj kriminálnikov. Autor aktualizuje pojem útočišťa, keď spomína ľudí, ktorí sa stali bezdomovcami vo svojom vzťahu k Bohu a cirkvi, a pýta sa, či dnes títo ľudia môžu nájsť medzi nami miesto útočišťa alebo sú naše kostoly už len prístavom pre ľudí, ktorí sú spokojní a bezproblémoví občania cirkvi. Zaujímavá otázka: Kto z nás čo hľadá dnes i v tomto kostole – domov, útočište alebo len potvrdenie svojej spokojnosti?

Na dnešnú nedeľu počúvame o Ježišovom krste. O čo však vlastne išlo? Pripomeňme si, čo poznáme z evanjelia. Ján žil na púšti, ale chodieval k prechodu cez rieku Jordán, kde sa pohybovalo veľa ľudí. Od istého času začal ľudí oslovovať a vyzýval ich na pokánie – lebo sa blíži nebeské kráľovstvo (Mt 3,2). Na jeho výzvu zareagovalo mnoho ľudí z hlavného mesta i celého okolia. Jána si cenili ako Božieho proroka, prichádzali za ním, vyznávali svoje hriechy a dávali sa od neho krstiť. Tak Ján získal prezývku Krstiteľ. Medzi týchto ľudí prišiel aj Ježiš a dal sa pokrstiť. Vtedajšia židovská spoločnosť bola politicky ovládaná Rímom a časť Židov s tým bola nespokojná. Nábožensky bola táto spoločnosť usporiadaná – konal sa pravidelný kult v chráme, ľudia sa stretávali v synagógach, časť veriacich sa angažovala v rôznych hnutiach. Z nich boli najznámejší farizeji. Kto v tejto spoločnosti potreboval Jána Krstiteľa? 

Za Jánom išli tí, ktorí boli nespokojní. Tí, ktorí nechceli len zachovávať náboženský a spoločenský poriadok, ale túžili zažiť konanie živého Boha. Tí, ktorí konanie Boha túžili zažiť cez viditeľné spoločenské zmeny. Tí, ktorým nestačilo len čítať Bibliu v synagóge a poctivo zachovávať stovky predpisov náboženského zákona. Za Jánom išli tí, ktorí chceli počuť živého Boha cez jeho proroka. A práve takého našli v Jánovi. Ján od ľudí žiadal dvojaký skutok. Vyznať hriechy a dať sa pokrstiť. O aké hriechy mohlo ísť? V Lukášovom evanjeliu sa dočítame, že ľuďom, ktorí mali určitý majetok, Ján radil, aby sa o majetok rozdelili s chudobnými. Štátnym zamestnancom (mýtnikom) povedal, aby nerobili korupciu a boli čestní. Vojakom povedal, aby neboli násilnícki (Lk 3,10-14). V Matúšovom evanjeliu sa dočítame, že navonok najnábožnejším, farizejom a saducejom, vynadal do zmijí, a kričal na nich, aby sa prestali povyšovať nad ostatných (Mt 3,7). 

Ako verejné gesto pokánia žiadal krst. Príslušnosť k židovskej komunite spravodlivých sa získavala však samotným etnickým pôvodom, potom obriezkou a zachovávaním zákona. Požiadavka krstu ohlasovala, že to nestačí, naznačovala, že ľudia majú skončiť so starým životom, začať nanovo a inak. Začať naozaj s Bohom a podľa Boha, lebo on sa neprihovára predovšetkým cez zákon a poriadok, ale cez udalosti a prorokov, skrze ktorých nám adresuje vždy nové radikálne výzvy. Také, ktoré Ján a neskôr aj Ježiš nazvali príchodom Božieho kráľovstva. Matúšovo evanjelium spomína krátku výmenu názorov medzi Jánom a Ježišom ohľadom jeho krstu. Ján nepokladal Ježiša za jedného z hriešnikov, ktorí potrebujú obrátenie, Ježiš však solidaritu s hriešnikmi pokladal za súčasť svojho poslania. Jeho výnimočnosť sa zvýrazní svedectvom, že Ježiš videl Božieho Ducha, ako naňho zostupuje, a počul hlas, ktorým sa Boh k nemu prihlásil ako k svojmu Synovi (Mt 3,17). 

Hlásateľom radikálnej zmeny bol Ján, jej skutočným nositeľom stal sa Ježiš. Preto, keď (sa) krstíme, platí, že máme skončiť so starým životom, ale nielen kvôli polepšeniu, lež kvôli zasväteniu. Zasvätiť sa znamená odovzdať sa svojej láske. Tak sa kresťan odovzdáva Ježišovi a vstupuje s ním do vzťahu v nádeji, že na nás zostúpi Duch Boží ako na neho. Tí, čo sa chcú len polepšiť, zhadzujú zo seba len vrstvičku prachu, ktorá sa na nich usadila. V zásade sú však so sebou spokojní. Ako povedal ten kanadský kňaz, cirkev však nemá byť prístavom pre tých, ktorí sú v istote, ktorí sú spokojní a bezproblémoví. Cirkev má byť miestom útočišťa pre všetkých, čo túžia po domove, po objatí, prijatí a láske. Preto naším programom nemôže byť len polepšenie, ale revolúcia s Ježišom, zmena nás i sveta. 

Pápež František na Nový rok hovoril o probléme osirenia. Nedostatok fyzického (nie virtuálneho) kontaktu rozleptáva naše srdcia a berie nám schopnosť nehy a úžasu, zbožnosti a súcitu. Vtedy strácame schopnosť byť synmi, dcérami, vnukmi, rodičmi, prarodičmi, priateľmi, veriacimi. Preto naším program musí byť vedomé vytváranie spoločných priestorov, ktoré nám dajú pocit spolupatričnosti a zakorenenia, aby sme sa vo svojich mestách a komunitách, aby sme sa vo svojej cirkvi cítili ako doma. Hlásime sa k tomuto programu, chceme preň aj niečo urobiť a obetovať? Ak áno, sme hodní svojho krstu, sme pravá rodina Kristova. Po čom sa to pozná, že sa nám naša zmena darí? František to na Nový rok tiež napovedal: Dokážeme sa znova hrať, spievať, smiať sa, odpočívať i nezištne sa obetovať. Skúšajme to spoločne a nevzdávajme sa!