Keďže rok 2017 je pamätným rokom storočnice fatimských zjavení P. Márie, chceme dnes uvažovať nad fatimským posolstvom. V roku 1917 sa neďaleko malého portugalského mestečka Fatima trom deťom (Lucii, Františkovi a Hyacinte) zjavila P. Mária. Zjavenie sa udialo šesťkrát v období od 13. V. do 13. X. Vtedy vrcholila prvá svetová vojna. Na frontoch umierali tisíce vojakov a na viacerých miestach Európy boli hladomory a vzbury. V cárskom Rusku sa dostali k moci boľševici. V deň prvého zjavenia 13. V. 1917 bola nedeľa, keď tri deti pásli ovce. Okolo jednej hodiny popoludní sa im nad malým dubom zjavila P. Mária. Povedala deťom, že prichádza z neba, a chce, aby vždy trinásteho dňa v mesiaci prichádzali na to miesto. Správa o zjaveniach vzbudila veľký záujem. 13. X. 1917, keď bolo posledné zjavenie, prišlo do údolia Cova da Iria asi 70 tisíc ľudí. V ten deň pršalo a fúkal nepríjemný vietor. Všetci boli presvedčení, že ak sa udeje zázrak, bude to potvrdenie pravdivosti Máriiných zjavení. Okolo poludnia dážď ustal. Deťom sa zjavila P. Mária. Krátko nato sa stal zázrak nazývaný „tanec slnka“, ktorý videli všetci prítomní. Jasné slnko sa začalo točiť a meniť farby. Zjavenie sa skončilo tak, že na pozadí upokojeného slnka sa ukázala P. Mária. Naliehavo žiadala, aby sa všetci polepšili, lebo ak neprestanú urážať Boha a robiť si navzájom zle, príde iná ešte horšia vojna. Potvrdenie pravosti Máriiných zjavení „tancom slnka“ bolo nevyvrátiteľné; videli ho desaťtisíce ľudí. Žiaľ, naplnilo sa aj varovanie Božej Matky. Prvá svetová vojna sa skončila a po nej prišla ešte horšia vojna, lebo ľudia nezačali lepšie žiť. Posolstvo Matky Božej Fatimskej ukazuje ľudstvu cestu, ako kráčať k svätosti. Pokánie je jedinou cestou k náprave. P. Mária zároveň priblížila aj duchovné prostriedky, ktoré pomáhajú polepšeniu človeka i sveta. Sú to: sv. spoveď a sv. prijímanie počas prvých sobôt v mesiaci; modlitba ruženca a rozjímanie nad ružencovými tajomstvami – s úmyslom odčiniť urážky, ktorými ľudia urážajú Boha a Srdce Panny Márie.
V súkromných zjaveniach (uznaných Cirkvou) ide o to, aby sme správne pochopili znamenia čias. V situácii, keď sa svet vysmieva z diabla, fatimské deti vidia peklo v celej hrôze. Keď si ľudia myslia, že ich zloba nemá žiadne dôsledky, vidíme utrpenie ako dôsledok úpadku ľudstva. Keď si na prahu nového roka vinšujeme zdravie a šťastie, mali by sme prijať osvedčený liek na morálne choroby ľudstva – úprimné pokánie! Mali by sme si uvedomiť, že opravdivý pokoj nie je iba bezvojnový stav, ale je „dielom spravodlivosti“. Pravý pokoj je ovocím poriadku, ktorý vštepil do ľudskej spoločnosti jej božský Zakladateľ. Starostlivosť o pokoj vyžaduje od každého vytrvalé ovládanie vášní a bdelosť zákonitej vrchnosti. Na všetkých kresťanov sa vzťahuje výzva, aby sa životom „podľa pravdy v láske“ spojili s mierumilovnými ľuďmi a s nimi sa modlili i pracovali za pokoj. Cestou osobného pokánia môžeme prispieť k lepšiemu životu. Nebojme sa používať duchovné prostriedky ponúkané P. Máriou. Jej starostlivosť o nás a jej príhovor sú zárukou nášho budúceho úspechu. Srdečne vás pozdravujú a žehnajú vaši biskupi.
Poznám katolíckych kresťanov, ktorí sa vo svojej nábožnosti nechávajú silno viesť takými príbehmi, ako je zjavenie P. Márie z Fatimy. Predpokladám, že väčšine pritom uniká, že v týchto prípadoch ide o zjavenie, ktoré cirkev nazýva súkromné. V opise zjavenia sa síce spomína tzv. tancujúce slnko, ktoré videli tisíce ľudí, ale podľa cirkvi aj toto patrí do súkromného zjavenia. Čo je potom zjavenie verejné? Pri pojme zjavenie sa teologicky nemyslí na nejaký záblesk, náhly úkaz či dojem. Zjavením sa myslí skúsenosť s Bohom, že on nás oslovuje a vedie, a toto zjavenie je verejné (normálne) preto, že sa deje cez udalosti (dejiny), nie cez psychické úkazy, vnútorné hlasy či pocity. Tým pádom nejde o momentálny zážitok, ale dlhodobú udalosť, v rámci ktorej postupne poznávame, že Boh nás oslovuje. Takým dejinným či verejným zjavením Boha je jeho konanie cez prorokov alebo cez Ježiša, ale aj cez naše vlastné rozhodovanie vo vážnych veciach, keď Božiemu osloveniu uveríme, spracujeme ho rozumom a odpovieme naň praktickou láskou.
Podľa cirkevných smerníc (niektoré) súkromné zjavenia sa dovoľujú veriť, ale nepatria do učenia cirkvi. Tak je to aj s Fatimou. Preto ma prekvapuje, že naši biskupi si práve na Nový rok vybrali výročie zjavenia z Fatimy. Biskupi píšu, že v súkromných zjaveniach ide o to, aby sme správne pochopili znamenia čias. Áno, máme pochopiť znamenia čias, ale predovšetkým z bežných udalostí. Máme si všímať, z čoho sa ľudia tešia a nad čím plačú, aké výzvy nám prináša doba, a na to odpovedať zo svojej viery. Prvá svetová vojna je znamením, o ktorom si myslím, že sme ho podnes nevzali vážne. A vôbec celú modernú dobu. Cirkev na ňu reagovala až na II. vatikánskom koncile a ten tiež mnohí katolíci neberú vážne. Ak by pred storočím cirkev dostatočne vnímala znamenia čias a jasne sa postavila na stranu chudobných, ak by odsúdila kolonializmus a kládla by dôraz na bratstvo národov a základnú rovnosť všetkých ľudí, ak by sa snažila porozumieť modernej dobe a nevidela svoj vzor v stredoveku, ťažko by mohli králi a politici pred sto rokmi (v absolútnej väčšine to boli kresťania) rozpútať takú hroznú vojnu.
Súčasnosť má svoje znamenia čias. Tých problémových je dosť. Ak niekomu nábožnosť fatimských sobôt pomáha, aby ich spoznal, a najmä aby na ne správne odpovedal, budem rád. Ale nejde o všeobecný recept. Je to len jeden možný prejav súkromnej nábožnosti. Podľa Božieho zjavenia, ako ho máme zachytené v Biblii, Boh sa nikdy neurazí a ani sa neunaví nám, hriešnikom, ponúkať svoju lásku. O tom sú aj dnešné texty z knihy Numeri a Listu apoštola Pavla Galaťanom. Už Mojžiš pochopil, že Boh je predovšetkým žehnajúci, žičlivý a obdarujúci. Apoštol pripomenul, že Boh nás v Ježišovi vyslobodil aj spod zákona, spod predstavy Boha, ktorý sa vyhráža, že ak sa nepolepšíme, bude trestať.
Boh sa v Ježišovi prihovára celkom inak: Si môj, si prijatý, si milovaný... A od svojej cirkvi očakáva, že túto skúsenosť prijatia a ústretovosti bude v jeho mene vo svete vyžarovať. Dobro priťahuje svojou krásou. Boh sa nevyhráža, ale žehná. V tomto zmysle si na Nový rok želáme Božie požehnanie. Želáme si byť jeho distribútormi, nosičmi a poštármi, aby nezostalo v nebi, ale stalo sa skúsenosťou nášho každodenného života.