Homília - 26.12.2016

Ako dnes čítame zo Sv. písma, z knihy Skutky apoštolov, Štefan konal divy a veľké znamenia medzi ľuďmi (Sk 6,8). Potom však prišli nejakí ľudia z viacerých synagóg a začali sa so Štefanom hádať. V Skutkoch apoštolov sa píše, že sa im so Štefanom v tých hádkach veľmi nedarilo, lebo nemohli odporovať múdrosti a Duchu, ktorý z neho hovoril (Sk 6,10). Vyriešili to tak, že ho osočili, poštvali naňho ľudí, napokon ho začali súdiť pred židovskou veľradou. V Skutkoch apoštolov sa uvádza, že Štefan sa bránil a obšírne vysvetľoval, ako podľa svedectiev Sv. písma Boh konal v dejinách Izraela. Napokon vo svojej reči vyslovil vážne obvinenie, že takí ľudia ako jeho sudcovia (úradné náboženské autority) vždy prenasledovali prorokov a zabíjali ich, a v ostatnom čase sami sa stali zradcami a vrahmi Spravodlivého (Sk 7,52). Keď sa po tejto reči Štefanovi odporcovia naňho rozzúrili, Štefan vyhlásil, že vidí otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha (Sk 7,55) Vtedy to už jeho odporcovia nezniesli, odvliekli ho za mesto a tam ho ukameňovali.

Z dejín poznáme mnoho prípadov, keď boli kresťania prenasledovaní a umučení pre svoju vieru, pre svoju službu blížnym alebo pre boj za spravodlivejšie sociálne pomery. Čiastočne si to vysvetľujeme tak, že zlí ľudia nenávidia dobrých, neveriaci ľudia či pohania nenávidia kresťanov, a tak im ublížia. Štefanovi však neublížili neveriaci ani pohania, ani príslušníci inej viery či iného národa. Ublížili mu vlastní, presne tak ako Ježišovi. My ako kresťania máme sklon povedať: urobili to Židia, a zabúdame, že to nie je žiadne vysvetlenie. Aj Štefan, aj Ježiš boli predsa Židia.

O aký spor teda išlo medzi Štefanom a ostatnými (veriacimi) Židmi? Išlo presne o to, o čo išlo v sporoch medzi Ježišom a niektorými Židmi, zvlášť tými, čo sa pokladali za nábožnejších. Ježiš bol obvinený veľradou, že chce zboriť Boží chrám a za tri dni ho znova postaviť (Mt 26,61), inak povedané, že sa robí Božím Synom, a tým sa rúha Bohu. V evanjeliu sa ako Ježišova odpoveď nachádza záhadná veta: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch (Mt 26,64). K tomuto vyjadreniu sa prihlásil Štefan, že naozaj vidí Ježiša ako Syna človeka u Boha a hlási sa k nemu ako Mesiášovi.

Podstata sporu teda bola v tom, či Ježiš je Mesiáš, Kristus, či cez neho viac ako cez všetky predpisy, zákony, učenia a tradície, či cez neho viac ako cez chrám hovorí a koná Boh. Toto je podstata každého veľkého možného sporu aj v našej cirkvi. Je Ježiš ako Kristus dôležitejší ako celá cirkev? Povieme si, že je to divná otázka. Nie, vôbec nie je divná. Naopak, je to otázka najdôležitejšia. Buď je naše náboženstvo súborom predpisov, zákonov, dogiem, noriem, tradícií a chodenia do kostola alebo je vierou v Boha, počúvaním Boha, počúvaním cez Ježiša, v ktorom sa nám Boh sám zjavil a daroval, a potom je aj jeho nasledovaním v konaní lásky až po možnú najvyššiu obetu. Všetky tie naše predpisy, tradície a kostoly, všetka cirkev má byť len služobníčkou Boha v tomto nasledovaní a konaní. Len tak môžeme byť Ježišovou cirkvou. Cirkev tak ako kedysi jeruzalemský chrám nestojí nad Bohom. Cirkev má len skromne počúvať Boha a odzrkadľovať jeho vôľu. A veľmi si musí dávať pozor – najmä tí, čo majú väčšiu zodpovednosť v cirkvi –, aby sa nestratil ten výhľad do neba, kde Syn človeka sedí po pravici Boha. Ak by sme ten výhľad stratili, nevideli by sme už Ježiša, ale seba, neslúžili by sme Bohu cez Ježiša, ale sebe, našim úzkoprsým záujmom a predstavám.

Pred niekoľkými dňami (22. 12. 2016), ako to má pápež zvykom pred Vianocami, prehovoril František ku kardinálom a zamestnancom vatikánskych úradov, k „veľrade“ katolíckej cirkvi. Hovoril priamo o reforme tejto „veľrady“. Pripomenul, prečo v predchádzajúcich rokoch ohľadom reformy hovoril o diagnóze a terapii. Operácii musí totiž predchádzať analýza, poznanie choroby. František sa tento rok vyjadril k odporu voči reforme cirkvi. Nazval to rezistenciou, ktorá je trojaká: otvorená, skrytá a zlomyseľná. Prvá môže byť úprimná, hoci sa mýli, druhá sa pretvaruje, pochádza zo strachu a skameneného srdca, a tá tretia je od zlého ducha; navonok sa tvári, že bráni tradície a údajné večné pravdy. Srdcom a jadrom reformy je však Kristus, ktorý vo svojej vianočnej logike prevracia našu svetskú logiku moci, našich rozkazov, farizejstva a nemennosti. Práve na Vianoce nemáme sa svojou vierou prihlásiť k Bohu ako Vladárovi sveta, ani k nejakým vznešeným ideám, ale k Bohu, ktorý je pokorný milovník, povedal svojou typickou rečou František.

Takto sa k Bohu prihlásil kedysi Štefan a stálo ho to život. Neublížili mu cudzí, ale vlastní, ktorí sa riadili logikou moci, predstavou Boha ako Vladára. Veľmi sa chceme modliť a vzájomne sa podporovať v nasledovaní Ježiša, aby v nás a medzi nami bolo viac lásky a pokory. Vtedy najkrajšie oslávime Vianoce ako sviatok Boha, pokorného milovníka.