Homília - 18.12.2016

Rozprávanie v Matúšovom evanjeliu o Ježišovom narodení začína zmienkou o snívaní Jozefa. Asi sa v tom rozprávaní dobre neorientujeme. Jozef sa spomína ako zasnúbený s Máriou, predpokladali by sme, že sa teší na sobáš, ale tu sa spomína, že Máriu zamýšľal potajomky prepustiť. Zároveň je Jozef menovaný ako manžel. Prisní sa mu sen. V ňom sa mu zjaví anjel a ten ho vyzve, aby sa nebál prijať svoju manželku. Zdá sa, že príčinou Jozefovho váhania je dieťa. Anjel Jozefa vyzýva, aby sa k dieťaťu a svojej manželke prihlásil a uveril, že v ich živote koná Boh. Tá výzva a celé Jozefovo uvažovanie malo sa udiať vo sne. Evanjelium nespomína žiadneho psychológa, ktorý by Jozefovi jeho sen vysvetlil. Jozef však uveril Bohu, že koná, a tak urobil, čo mu Boh prikázal.

Mnohým sa príbeh o Ježišovom narodení počúva ako rozprávka. Porozumieť mu môžeme vtedy, ak sami do príbehu vstúpime. Teologicky nám k tomu vstupu pomáha apoštol Pavol, od ktorého sme čítali úvod do Listu Rimanom. Pavol sa v prvej vete listu predstavuje ako ten, ktorý je služobníkom Krista. Povolaný je hlásať radosť, ktorú nám Boh dáva pre náš život. Tým povolaním dostal lásku od Boha i úrad, teda zodpovednosť. Tá zodpovednosť je za všetkých ľudí, všetci majú nájsť radosť a spoznať lásku, ktorou sú Bohom milovaní. Pavol priamo Jozefa nespomína. Spomína však Jozefovu rodinu, rod Dávidov, že podľa tela z neho pochádza Syn Boží, Kristus. Pavol píše aj o tom, ako je Ježiš Božím Synom: Je ním podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych (Rim 1,4).

Ak čítame rozprávanie o Ježišovom narodení len cez naše bežné skúsenosti, tak ho vnímame tak, že Jozef zažil niečo podobné ako dnešní muži, ktorým ich partnerka či manželka povie, že čaká dieťa, a on sa nevie rozhodnúť, či sa má tešiť alebo sa s ňou rozísť, lebo kto vie, koho to dieťa vlastne je... Ak však to rozprávanie čítame cez apoštola Pavla, tak pochopíme, že zvlášť pre Židov bolo potrebné zdôrazniť, že Ježiš je cez Jozefa súčasťou Dávidovej rodiny, o ktorej sa medzi Židmi tradovalo, že z nej vzíde Kristus, Mesiáš. Ten Kristus, pripomína však Pavol, je síce podľa tela z tejto rodiny, ale Kristom nie je jednoducho preto, že je z tejto rodiny, ale je ním podľa Ducha. Na rozdiel od Matúša, ktorý napíše, že Ježiš je z Ducha Svätého počatý, Pavol napíše, že Ježiš je za Božieho Syna ustanovený od vzkriesenia z mŕtvych.

Tieto rozdiely sú odrazom prvotnej kresťanskej teológie, sú to rôzne uhly pohľadu, podstatná je však otázka, ktorá sa tu kladie: Kto mi dáva radosť zo života, kto mi dáva skúsenosť lásky, prijatia a pochopenia, kto mi túto skúsenosť dáva bez ohľadu na to, aký som? Na počiatku kresťanstva to boli najprv mnohí Židia, ktorí si na túto otázku odpovedali, že radostnú a zachraňujúcu skúsenosť im nedáva ich samotná náboženská tradícia, ani zachovanie Mojžišovho zákona, ale Ježiš ako Kristus, ako Boží Syn a súčasne náš prvý brat a najpravejší človek. Podobne aj my svoju náboženskú tradíciu nemáme chápať len ako vernosť poučkám a zvyklostiam (napr. sláviť Vianoce podľa istých zvyklostí), ale ako duchovno-kultúrne prostredie, ktoré nám pomáha, aby sme sa zaoberali otázkou svojej spásy, radosti a uzdravenia, a zároveň ako prostredie, ktoré nám pomáha na túto otázku dať si odpoveď.

Rozdiel medzi psychológiou a náboženstvom je ako rozdiel medzi snom a snívaním. Ak sen je situácia človeka, ktorý nie je pri vedomí, ale neskôr analyzuje svoje sny, aby spoznal, čo ho tlačí a po čom túži, tak snívanie je situácia človeka, ktorý je pri vedomí, ktorý sníva s otvorenými očami, ktorý má vízie. V prvom prípade nevieme, čo sa s nami deje a potrebujeme niekoho, aby nám pomohol v sebe samom sa vyznať. V druhom prípade už vieme, po čom túžime, ba aj veríme tomu, ale potrebujeme niekoho, kto nám pomôže našu víziu uskutočniť. Takže dobrých psychológov potrebujeme, aby sme si vôbec položili správnu otázku, a dobrých duchovných sprievodcov potrebujeme, aby sme si dali aj odpoveď a pomohli si ju uskutočniť.

Pápež František má na svojom stole sošku spiaceho Jozefa. Keď má nejaký problém, napíše to vraj na lístok a dá to Jozefovi, aby „vysníval“ ako ďalej. Asi sa zhodneme, že Jozef v spánku neriešil ako niektorí dnešní muži, či má zostať alebo ujsť od svojej manželky. Nie, Jozef sníval s otvorenými očami, ako byť verný Bohu a ako uskutočniť túžby, ktoré nám Boh ponúkol. V tomto zmysle chceme snívať a konať spolu s ním.