Homília - 11.12.2016

Keď sledujem tzv. mainstreamové médiá, tlačené či elektronické, vidím, že sú plné obáv až pesimizmu nad situáciou súčasného sveta. Niektorí žurnalisti a komentátori sa zamýšľajú nad príčinami a okrem viny na strane rôznych extrémistov a populistov vidia chyby aj na strane tzv. elít – ľudí, ktorým sa darí, ktorí majú moc. Títo ľudia, bohatí a vplyvní, rozhodujú o spoločnosti, ale keďže žijú odtrhnutí od problémov bežných ľudí, často nedokážu riešiť problémy.

Prorok Izaiáš, od ktorého sme dnes čítali text z 35. kapitoly jeho knihy, žil v dobe, keď zaniklo Izraelské kráľovstvo na severe (r. 721 pred Kr.) a južné (Judské) kráľovstvo bolo ohrozované nepriateľmi zvonka a mravným úpadkom zvnútra. Celá Izaiášova kniha má 66. kapitol a je poskladaná z textov, ktoré vznikali počas viacerých storočí. Text, ktorý sme dnes čítali, bol pravdepodobne odpoveďou na pesimizmus vtedajších čias – či už išlo o vojensko-politické nebezpečenstvo alebo celkový sociálno-morálny úpadok. Prorok je často karhajúci a vyčítavý, ale na tomto mieste bol optimistický. Ohlasuje radosť: pustá zem zakvitne, slepí otvoria oči, hluchí budú počuť, nemí prehovoria a chromí budú skákať ako jeleň.

Keď dnes niekto spojí kritiku mocných so sľubom vyriešenia problémov slabých, dostane ľahko nálepku populistu, povesť táraja a karieristu. Boli reči prorokov (ktoré čítame zvlášť v advente) populistické? Sú naše kresťanské reči (nielen tie predvianočné, ale celkove) o nádeji na spásu, záchranu, vykúpenie populistické? Neznie aj Ježišova odpoveď z dnešného evanjelia populisticky? Za Ježišom prišli učeníci Jána Krstiteľa, keď bol Ján vo väzení. Ježiš im vtedy poukázal na to, čo sa vďaka nemu deje: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium (Mt 11,5).

Ak by tieto reči zostali na úrovni sľubov, boli by nedôveryhodné. Sľuby sa vždy nepodarí splniť, dôležité je však prejaviť aspoň snahu. Ak dobre čítam proroka Izaiáša, on nič lacno nesľuboval. Naopak, vyzýval, aby sme posilnili svoje ruky a nohy, aby sme neboli roztrasení a slabí, a súčasne tých, čo prepadali malomyseľnosti, vyzýval, aby sa vzchopili a nebáli. Dodal, že vtedy sám Boh príde a pomôže. Keď Ježiš hovoril, že chorí sa uzdravujú a nešťastní sa tešia, odpovedal na otázku, či on je ten, ktorý má prísť ako liečiteľ a riešiteľ, ako mesiáš a spasiteľ. Ježiš v tej odpovedi nič nesľuboval, odvolal sa na fakty. Nehovoril, že prieskumné agentúry mu namerali určitý stupeň popularity, poukázal na skúsenosť, ktorú pri ňom získali mnohí ľudia.

Môžeme aj my uzdravovať ako Ježiš? Môžeme aj my (cirkev) uzdravovať? Sme zvyknutí, že cirkev robí určité rituály, slávi sviatky, učí náboženskú náuku, napomína k morálnemu konaniu, ale žeby uzdravovala? To sa nám zdá možno populistické. Populistické sú však len sľuby bez skutkov. A reči o zázrakoch, ktoré sa vraj udiali v minulosti, ale nedejú sa dnes. Iste, treba sa pýtať, ako si tie uzdravenia máme predstavovať. Povedal  by som, že doslovne i duchovne. Prorok jasne povedal, že máme posilniť svoje zoslabnuté ruky a upevniť svoje chvejúce sa nohy. Máme teda najprv sami niečo urobiť, aby sme boli užitoční a uzdravujúci. Cez svoje vzťahy, svoju prácu, svoju modlitbu. Prorok povedal aj to, aby sme tých, čo sa trápia, povzbudzovali k odvahe a dodávali im silu. A spoľahli sa na to, že ak sa o toto všetko budeme snažiť, Boh sám príde a prejaví sa. Ježiš tomu veril, preto vzal na seba zodpovednosť a konal. 

Dostala sa mi do rúk knižka od talianskeho autora Stefana Stimamiglia o rakúskom jezuitovi Georgovi Sporschillovi (Otec dětí ulice, Kostelní Vydří 2016). Autor si pátra Sporschilla všimol vtedy, keď roku 2008 vyšla kniha jeho rozhovorov s kardinálom Martinim. Až neskôr zistil, že páter Sporschill zasvätil svoj život opusteným deťom a Rómom v Rumunsku, Moldavsku a Bulharsku. Čo ho spojilo s človekom, ako bol veľký učenec a kardinál Martini? Bola to ľudskosť, láska k ľuďom, prorocké chápanie cirkvi. Georg Sporschill bol s Martinim aj pár dní pred jeho smrťou, v auguste roku 2012, a zaznamenal ich rozhovor. Z toho rozhovoru pochádza známe vyjadrenie Martiniho, že cirkev je 200 až 300 rokov pozadu za súčasnou dobou. Sporschill spomína, že Martini temer nevládal rozprávať, ale hovoril bojovne a vášnivo o cirkvi. Hovoril kriticky o cirkvi v Európe, o nafúknutom byrokratickom aparáte, o pompéznych obradoch a rúchach, o hrdinoch, ktorých si cirkev neuctila, ako boli zavraždení biskup Romero a jezuiti zo Salvadoru. Martini hovoril o cirkvi, ktorej oheň je ukrytý pod nánosom popola a odstrániť ho môžu len tí, ktorí sa nebudú báť a budú blízko mladým a chudobným. Georg Sporschill neskôr o Martinim povedal: Pocítil som veľkú útechu. Vedel som, že máme o jedného priateľa v nebi viac. Som naisto presvedčený, že Martini prispel k tomu, že cirkev dnes vedie František, ktorý sa chopil jeho snov.

Podobne ako politici odtrhnutí od ľudí, ani cirkevníci žijúci v izolácii, nič nevyriešia a nikoho neuzdravia. Cirkev je však povolaná uzdravovať. Ak sa budeme navzájom posilňovať a dodávať si odvahy, dokážeme uzdravujúco snívať i konať ako kardinál Martini, ako jezuita Sporschill a mnohí iní. Na príklade takýchto ľudí vidíme, čo znamená sprítomňovať Boha, ktorý prichádza a uzdravuje.