Homília - 20.11.2016

Máme iné starosti, ako komentovať svetovú politiku, ale voľbu podivného amerického miliardára za nového prezidenta v USA si všimol azda každý. Volili ho najmä ľudia, ktorí majú pocit, že v súčasnom svete, tak ako je nastavený, prehrávajú. Medzi takýchto ľudí patria v Amerike najmä schudobnení robotníci, čo prišli o zamestnanie, ale aj konzervatívnejší katolíci, ktorí sa hnevajú na súčasný svet. Volebné heslo nového prezidenta – Urobme Ameriku opäť veľkou – týchto ľudí oslovilo. Chcú mať opäť navrch, chcú byť veľkí...

O tom, čo je veľkosť, čo je úspech v živote, je dnešný sviatok Krista kráľa, ktorý na poslednú nedeľu cirkevného roka slávi katolícka cirkev. List apoštola Pavla Kolosanom, z ktorého sme dnes čítali pri liturgii, začína poďakovaním Bohu, že urobil ľudí v Kolosách schopnými, aby mali účasť na veľkosti svätých a na kráľovstve jeho milovaného Syna. V ňom máme vykúpenie a odpustenie hriechov (Kol 1,14), píše apoštol. V nasledujúcich veršoch potom apoštol ospieval Kristovu veľkosť: Boha nevidíme, ale v Kristovi Ježišovi máme jeho obraz. Boh je stvoriteľ a Kristus je prvý zo všetkého stvoreného. Všetko ostatné na nebi i na zemi, najmä rôzne mocnosti, boli stvorené skrze neho. Vďaka nemu jestvuje aj cirkev a on je jej hlavou. Oslava Krista vrcholí u apoštola vyjadrením, že Kristus je prvý narodený zo smrti, čím získal plnosť existencie v pozemskom i nebeskom svete.

Apoštolove slová znejú vznešene, lebo je to pieseň, oslavný hymnus na Ježiša Krista. Byť s ním značí dosiahnuť úspech a dospieť ku skutočnej veľkosti. Prečo Pavol tieto vznešené slová adresoval práve Kolosanom? Mesto Kolosy sa nachádzalo asi 200 km na východ od Efezu, v Malej Ázii. Kresťanmi tu boli najmä Gréci, bývalí pohania. Kresťanských Židov bolo medzi nimi málo. Tamojší kresťania sa niekedy pred r. 60 v 1. st. n. l. sťažovali Pavlovi, že medzi nich prišli noví náboženskí učitelia, ktorí hlásali akúsi zmesku židovstva, kresťanstva i pohanstva. Kresťanov navádzali, aby prísne dodržiavali niektoré židovské predpisy o jedle, zachovávali sobotu, aby uctievali mesačný nov a umŕtvovali svoje telo. Tým sa mali priblížiť k anjelom – vesmírnym mocnostiam, ktoré podľa tohto učenia riadia svet. Pavol vo svojom liste reagoval na tieto problémy a kresťanom pripomenul centrálny význam Ježiša Krista pre ich vieru a život. Nie trápenie tela, nie odmietanie niektorých jedál, nie podriadenie sa domnelým mocnostiam vesmíru, ale blízky vzťah ku Kristovi je našou záchranou z úpadku a hlúposti, zo smrti a hriechu. Nie snaha poprieť svoju ľudskosť, obyčajnosť ľudskej existencie, ale snaha žiť svoju ľudskosť s Kristom, nás zachraňuje. Viera v Krista potom znamená, že Kristus je pre nás určujúci kontakt, určujúca osoba – motivátor a inšpirátor.

O tom, ako sa tento vzťah deje, vyjadruje sa apoštol na niektorých miestach listu Kolosanom dosť expresívne. Napríklad povie, že kto sa dal pokrstiť, dal sa pochovať s Kristom (Kol 2,12). Teda skoncoval s predchádzajúcimi hodnotami, prioritami, keď si zakladal na sebe, alebo častejšie na iných ľuďoch, od ktorých bol závislý, alebo na anjeloch, o ktorých sa domnieval, že riadia svet, a preto sa stále kontroloval a žil v strachu, aby pred ľuďmi a anjelmi obstál. Byť pochovaný s Kristom potom znamená orientovať sa naňho, vybrať si jeho ako svoj hlavný vzťah, všetko ostatné odsunúť a začať sa Kristovi podobať tým, že jeho vzťah k nám bude určovať naše názory a vzťahy. Vtedy zažijeme, že sme s Kristom aj vzkriesení.

Obyčajný človek si predstavuje, že zo svojej biedy sa dostane tým, že sa nejako vyškriabe z tej obyčajnosti. Napríklad chudobný zbohatne, chorý vyzdravie, osamotený sa zaľúbi... Ako sa to však stane? Náhodou či za cenu veľkej námahy? Vždy však len dočasne. Preto oproti ideálu takéhoto zbohatnutia, vyzdravenia či zaľúbenia kladie kresťanstvo ideál Krista. Ideál, ktorý nám podáva ruku aj uprostred najväčšej biedy, aj na kríži, ako Ježiš podľa dnešného evanjelia zločincovi, ktorý ho poprosil, aby naňho nezabudol vo svojom kráľovstve (Lk 23,42). Schudobnený, ponížený človek v dnešnom svete dúfa na nejakého politika a po večeroch pozerá niečo v televízii, aby zabudol, že jeho život nie je žiadna výhra a kráľovstvo. Niekto zájde aj do kostola, ale možno opäť len uteká sám pred sebou. To, čo ponúka kresťanská viera, však nesmie byť sebaklam ani útek. Je to vzťah s Kristom, ktorý má aj pre nás svoje kráľovstvo.

Aby sme toto kráľovstvo zažili, pápež František vyhlásil pred rokom Jubilejný rok milosrdenstva. Mal to byť rok, v ktorom sme svoju veľkosť nemali uzrieť v tom, že sme bohatí, zdraví a pekní, ale že sme zažili milosrdenstvo. Milosrdenstvo je láska, ktorá je nám ponúknutá, aj keď si ju nezaslúžime. Spoznáme, že ju máme a že funguje podľa toho, že sami dokážeme byť milosrdní, teda dávajúci, chápajúci, žičliví, otvorení. Vtedy nepredvádzame svoju veľkosť, ale zažívame pokoj a silu. Nečakáme na záchrancov z politiky, biznisu ani z vesmíru, ale sami sme záchrancami. Jeden pre druhého. Vďaka Kristovi, v ňom a s ním.